O škótskom lekárovi Flemingovi sa hovorilo, že je tak trochu lenivec a vo svojom laboratóriu prakticky neupratuje. Zatiaľ čo jeho kolegovia udržiavali svoje pracovné stoly v dokonalej čistote, na tom Flemingovom vždy ležali nejaké Petriho misky a okná boli stále otvorené dokorán. Práve táto nedbalosť nakoniec zmenila svet, pretože vďaka nej Fleming náhodou objavil antibiotické vlastnosti penicilínu.
„Fleming nebol ten typ, ktorý by z laboratória odchádzal posledný,“ hovorí riaditeľ štokholmského Nobelovho múzea Olov Amelin. „Bola to však múdra hlava, ktorá dokázala vyvodiť tie správne závery.“ Keď sa vrátil z dovolenky, nenašiel v jednej zo svojich Petriho misiek baktérie, ktorými ju pôvodne osadil – namiesto toho tam objavil pleseň a látku, ktorú neskôr nazval penicilínom. „,Tak zistil, že penicilín dokáže zabíjať baktérie,“ opisuje Amelin. Táto šťastná náhoda potom pomohla zachrániť milióny ľudských životov.
Cena pre skúsených
Príbehy ocenených vedcov sú málokedy také jednoduché. „Šťastie praje pripraveným,“ domnieva sa Amelin. „Nositeľ Nobelovej ceny strávi v priemere desať rokov svojho vedeckého života tým, že na budúcom objave tvrdo pracuje,“ dopĺňa Astrid Gräslundová, súčasná tajomníčka Nobelovho výboru pre chémiu. Niet teda divu, že sa prakticky nestáva, aby vedec získal cenu na začiatku kariéry. „Nie je to cena pre mladých,“ konštatuje Gräslundová. Napokon, aj Fleming dlho hľadal spôsob, ako zabíjať baktérie a mal pritom tú potrebnú štipku šťastia, po ktorej niektorí iní celý profesijný život márne túžia.
„Neudeľujeme cenu za celoživotné dielo. Mnoho vedcov svojou prácou posunulo výskum ďalej, ale neurobili žiadny objav, ktorý by skutočne zmenil svet. Potom však ocenenie získať nemôžu,“ približuje Gräslundová. Keď členovia Nobelovho výboru pre fyziku, chémiu a medicínu prechádzajú vedecké publikácie a hľadajú budúceho nositeľa Nobelovej ceny, zháňajú sa najmä po veľkých objavoch, ktoré majú ďalekosiahly význam. Tieto ceny začnú rozdávať opäť už dnes. Začne sa cenou za medicínu.
Prelomový objav v oblasti fyziky napríklad priniesol v roku 1901 cenu Wilhelmovi Conradovi Röntgenovi, ktorý pri svojich experimentoch prakticky náhodou objavil lúče, ktoré dokážu presvietiť tkanivo a ktoré potom našli široké uplatnenie v medicíne. Nezaslúžený však tento objav nebol, pretože Röntgen bol nadmieru pracovitý a vo svojom laboratóriu dokonca aj spal.
Osamelí vedci a komunikátori
Recept na získanie Nobelovej ceny preto vidí Gräslundová takto: veľa tvrdej práce, trocha šťastia a štipku geniality. A nemusí to hneď byť genialita v štýle Alberta Einsteina, ale pokojne aj „spoločenská genialita“, ktorú disponoval napríklad dánsky fyzik Niels Bohr. Ten mal podľa Amelina jedinečnú schopnosť dávať dohromady vedcov a podnecovať debaty, čo je, ako je známe, veľmi dobrá metóda, ako objaviť niečo nečakané.
„Existujú aj osamelí géniovia, hoci sú čoraz vzácnejší,“ domnieva sa Amelin. Skôr sa na nich dalo naraziť medzi teoretickými fyzikmi – príkladom môže byť Erwin Schrödinger a Paul Dirac, ktorí sa v roku 1933 podelili o Nobelovu cenu za objav nových foriem atómovej energie. Často je tiež potrebné, aby človek bol v správnom čase na správnom mieste – ako Japonec Koiči Tanaka, ktorý v roku 2002 preberal od švédskeho kráľa Carla XVI. Gustava Nobelovu cenu za chémiu. Nebol to pritom nijako výnimočný študent a nedisponoval žiadnym jedinečným talentom, potom sa však dostal do firmy, ktorá vyvíjala novú techniku analýzy biologických makromolekúl a vďaka nej sa Tanaka preslávil.
Pre Nobelovu cenu, ktorú získal, sa v odbornom svete rozhorel ostrý spor, pretože mnohí sa nazdávali, že ocenenie si viac zaslúžili nemeckí vedci, ktorých metóda bola podľa nich lepšia. „Cena by mala ísť tomu, kto prvýkrát prišiel s ideou, ktorá posunie myslenie ďalej. A to Koiči Tanaka nepochybne urobil,“ bránil ho predseda Nobelovho výboru. Japonec totiž výsledky svojho výskumu zverejnil skôr ako jeho kolegovia, a to sa vo vedeckom svete počíta. Čo nie je čierne na bielom, to ako by nebolo vôbec, a preto sa to nepočíta ani pri udeľovaní Nobelových cien.