Občas sa stane, že sa niekto pred mnohými svedkami spýta korpulentnej dámy, kedy očakáva onú radostnú udalosť. Ale ona odpovie, že nie je tehotná. Je to otázka niekoľkých sekúnd: kto si všimne to, čo sa stalo a ako to prijalo sociálne prostredie a premôže ho pocit nevhodnosti, môže sa počítať ku kategórii dobrák.
K takému záveru dospeli vedci, ktorých štúdia bola publikovaná v časopise Journal of Personality and Social Psychologist. Rozpaky sa podľa nich môžu dokonca považovať za príznak citovej stálosti. Kto má sklony k monogamii, ťažšie reaguje na osoby, ktoré ho priťahujú.
Štúdia vychádza z predchádzajúcej práce Ervina Goffmana, ktorý v 50. rokoch minulého storočia uviedol, že červenanie a podobné reakcie zodpovedajú tomu, že si táto osoba uvedomuje, že by takú vec normálne neurobila a vyhla by sa tomu v prípade, ak by na to mala príležitosť.
Podľa kanadského sociológa nejde len o vnútorné rozpoloženie, ale o neverbálnu komunikáciu o tom, čo sa práve stalo. Ďalší krok urobili americkí vedci Robert Boyd a Peter Richerson. Podľa nich tváre, ktoré sa červenajú hanbou, prispeli k evolúcii druhov. Klopenie očí či nervózny smiech predstavujú prejav porovnateľný so snahou zvierat zažehnať agresívne reakcie.
Nedávno publikovali Matthew Feinberg, Robb Willer a Dacher Keltner na stránkach Journal of Personality and Social Psychologist článok, v ktorom dokazujú, že keď sme v rozpakoch, vyjadrujeme ľútosť rečou tela. Dávame tým najavo naše sociálne správanie, že sme ochotní rešpektovať spoločenské normy, starať sa o dobro druhých a vyhýbať sa tomu, aby sa tí druhí ocitli v nepríjemnej situácii. Že chceme rešpektovať záväzky, nech už majú akúkoľvek povahu, a nesklamať očakávania tých druhých. Že nie sme egoistickí.
Aby to vedci dokázali, analyzovali sériu rôznych situácií, vrátane toho, že osoby, ktoré upadli do rozpakov, mali o tom rozprávať. Potom vzorke osôb urobili mnoho komplimentov a analyzovali následné reakcie prejavujúce sa rozpakmi alebo hanbou. Nestranného pozorovateľa potom vyzvali, aby si vypočul odpovede a posudzoval ich na základe pocitov vierohodnosti či ušľachtilosti. Ukázalo sa vždy, že ten, kto má väčší sklon červenať sa, je viac orientovaný na solidaritu a integráciu a vzbudzoval u druhých väčšiu dôveru. Výsledky štúdie ukázali, že hrdé či neutrálne osobnosti mali rozhodne menej blízko k voľbám súvisiacim so súcitom a nehou.