Vyplýva to z výsledkov štúdie realizovanej na kostiach pomocou röntgenovej synchrotrónovej mikrotomografie, ktorá umožňuje skenovať skameneliny a následne trojrozmerne zobraziť detaily s maximálnou presnosťou bez toho, aby ich poškodila.
Paleontológ Paul Tafforeau z European Synchrotron Radiation Facility vo francúzskom Grenobli pomocou tejto metódy skenoval časť skameneliny a predbežné výsledky ukazujú, že v skamenenej hornine, ktorá obklopuje a vypĺňa lebku hominida, sa nachádzajú pravdepodobne vajíčka hmyzu a takisto možno aj zvyšky mozgu.
Röntgenová synchrotrónová mikrotomografia je nedeštruktívna metóda, ktorá umožňuje vedcom trojrozmerne zobrazovať to, čo sa nachádza vnútri skamenenej horniny s presnosťou na tisíciny milimetra. Preto objaviteľ Australopitheca sediba, paleontológ Lee Berger z University of the Witwatersrand, povolil, aby fosílne zvyšky minulý mesiac previezli do Francúzska na analýzu. Vedci skúmali napríklad zuby skameneliny, vďaka ktorým mohli stanoviť vek hominida v čase úmrtia na trinásť rokov.
Australopithecus sediba predstavuje doteraz neznámy článok ľudskej evolúcie, pretože sa zo všetkých zástupcov rodu Australopithecus najviac podobal predchodcom moderného človeka. Väčšina vedcov je presvedčená, že človek sa vyvinul z druhu Australophitecus, a to zhruba pred dvomi miliónmi rokov. Sediba do tohto reťazca veľmi pekne zapadá.
Samotné slovo sediba v juhoafrickej reči sotho znamená fontána alebo prameň. Antropológovia jej toto meno vybrali v nádeji, že tento nález pomôže priniesť čerstvé poznanie do vývoja človeka a predpokladajú, že práve tento druh mohol byť priamym predkom rodu Homo.
Spolu s dvomi kostrami praľudí vedci v jaskyni našli pozostatky minimálne ďalších 25 zvierat. Patrili k nim dokonca šablozubé tigre, divé mačky, hyeny, divé psy, antilopy a kone. Vedci predpokladajú, že v čase, keď sediba žila, boli tieto jaskyne desiatky metrov hlboké. Pre veľa tvorov sa však stali smrteľnou pascou.
„Jedným z možných vysvetlení je, že sediba aj zvieratá do jaskyne zliezali za vodou. Zrejme v čase, keď zomreli, oblasť postihlo veľké sucho a posledné zvyšky vody boli už len tam. Mohlo sa stať, že sa v jaskyni stratili alebo nevedeli vyliezť naspäť a zomreli. Neskôr prudký lejak spôsobil zával jaskyne, v ktorej sediba a ďalšie tvory našli svoj hrob,“ uviedol Berger.