Bude biopalivo z pomarančových šupiek?

V uplynulom roku Brazília vyprodukovala 15 miliónov ton pomarančov. Zhruba 86 percent z nich sa potom zmenilo na čerstvý pomarančový džús. Predstavte si teda, koľko pomarančových šupiek sa v Brazílii vyhodilo. Hojnosť pomarančových šupiek v Brazílii je dostatočná na to, aby prilákala pozornosť britského chemika Jamesa Clarka, profesora v Stredisku zelenej chémie Yorkskej univerzity.

Brazília vyprodukuje každý rok milióny ton pomarančov. Chemik James Clark je presvedčený, že ich šupky sa dajú zúžitkovať na biopalivo.

Autor: SHUTTERSTOCK

Na poslednom Britskom vedeckom festivale predviedol techniku, ako zmeniť pomarančové šupky na biopalivo s využitím mikrovlnnej energie. Ide o jeden z mnohých výskumných projektov na starom kontinente, ktoré sa snažia vyvíjať biopalivá v snahe znížiť emisie CO2.

Clarkova technológia je súčasťou projektu nazvaného OPEC (Orange Peel Exploitation Company – Spoločnosť pre využitie pomarančových šupiek; rovnakú skratku však má aj Organizácia krajín vyvážajúcich ropu).

Celý proces pozostáva zo zozbierania šupiek, ich vloženia do mikrovlnky, ktorá pripomína obrovskú domácu rúru, a aktivovania celulózy a ďalších zložiek pomocou mikrovĺn. „Pomarančové šupky majú zaujímavé chemické zloženie, vďaka ktorému je veľmi jednoduché premeniť ich na palivo,“ povedal Clark.

Európska únia prispela na projekt šiestimi miliónmi eur. Spolupracuje tiež z Carbon Trust, čo je veľká britská spoločnosť, ktorá sa špecializuje na obnovu energie založenej na uhlíku. Teraz Clark a jeho skupina pracujú so skúšobnou spracovateľskou jednotkou, ktorá im umožňuje spracovať 30 kilogramov šupiek z pomarančov alebo iných citrusov za hodinu.

V rokoch 1970 až 2009 Brazília zdvojnásobila spotrebu primárnych energetických produktov, ako je ropa alebo zemný plyn, zatiaľ čo spotreba vedľajších produktov, ako je benzín, sa zvýšila na päťnásobok. Z hľadiska emisií CO2 znamenalo uplynulé desaťročia zvýšenie o zhruba 88 percent.

Okrem toho, že je hlavným svetovým výrobcom pomarančového džúsu, je Brazília tiež jedným z hlavných poskytovateľov etanolu pre biopalivá. V roku 2010 vyprodukovala 2,6 miliardy ton etanolu, čo predstavuje asi 30 percent celosvetovej produkcie. Clarkov projekt naznačuje potenciálne zlúčenie týchto dvoch priemyselných odvetví. Ale je to vôbec možné alebo žiaduce?

Stúpenci a kritici biopalív sa v odpovedi na tieto otázky rozchádzajú. Nedávna štúdia ekonómov Oregonskej štátnej univerzity dospela k záveru, že všetky súčasné projekty biopalív, ktoré sa v USA využívajú, redukujú spotrebu fosílnych palív len o 2,5 percenta. Rovnaké zníženie by sa podľa nich dalo dosiahnuť 2,5-percentnou daňou na galón benzínu.

„Problém s prvou generáciou biopalív, predovšetkým v Brazílii, je v tom, že sa rúbu tropické pralesy, aby vznikol priestor pre plodiny. Výsledkom je podstatný úbytok biodiverzity a prirodzeného prostredia,“ povedal Marvin Marcus, vedec z Nottinghamskej univerzity, ktorý pracoval na projekte premeny lignocelulózy na etanol (LACE), ktorý sa zameriava na produkciu etanolu z poľnohospodár­skeho odpadu.

Práve biopalivá vyrábané z odpadových produktov by mohli byť druhou generáciou. Európa sa na druhú generáciu zameriava predovšetkým prostredníctvom výroby etanolu z odpadovej slamy. Hoci Marcus odmieta predstavu, že by bolo možné vytvoriť technológiu bez vedľajších ekologických účinkov, biopalivo extrahované z odpadových produktov by mohlo byť k životnému prostrediu omnoho šetrnejšie.

Čilský odborník Claudio Ávila s Marcusom súhlasí pokiaľ ide o ekologické vedľajšie účinky niektorých biopalív. Bezhlavé využívanie zdrojov pre biopalivá podľa neho ohrozuje potravinovú bezpečnosť a vytvára veľké oblasti monokultúr, aby sa uspokojil dopyt po surovom materiáli potrebnom na výrobu biopaliva. Ávila je však presvedčený, že tieto vedľajšie škodlivé účinky sa budú znižovať, „ako sa bude technológia vyvíjať“, čo podľa neho závisí od ekonomických a spoločenských faktorov.

Ávila pokladá za hlavnú prekážku produkcie biopalív v Latinskej Amerike potrebu veľkých investícií a dlhodobú návratnosť. Verí však, že by biopalivá mohli byť vítaným zdrojom energie pre malé komunity, napríklad metán z kvasenia odpadkov by mohol byť cenným zdrojom energie pre malú poľnohospodársku komunitu, ktorá potrebuje vykurovať domy a skleníky.

Mikrovlnná technológia, ktorú Clark používa na spracovanie pomarančových šupiek, by sa tiež mohla osvedčiť. Náklady na ňu sú nízke a priaznivá je aj skutočnosť, že pomarančové šupky nevypotrebujú rafinérie podobné tým na spracovanie ropy. Mikrovlnné zariadenie je relatívne malé a dá sa ľahko presunúť ku zdrojom pomarančových šupiek.