Kým však budeme skutočne tak ďaleko, ešte treba veľa vedeckej práce. „Cieľom je, aby sa roboty učili pohybmi a pritom sa aj zdokonaľovali. Len tak ich bude možné nasadiť v ľubovoľnom byte,“ vysvetľuje 40-ročný výskumník. Stroj by si mal postupne vytvoriť databanku rôznych pohybov, aby si potom sám skladal dohromady nové, doteraz neznáme sekvencie pohybov. „Čím viac druhov správania robot pozná, tým jednoduchšie pre neho bude konať novým spôsobom,“ dodáva.
Robot by sa mal teda učiť ako dieťa: napodobňovaním. Pri jednoduchých pohyboch bežne stačí, keď ich Peters alebo niektorý z jeho spolupracovníkov predvádza pred kamerou robota. Pokiaľ ide o komplikovanejšiu činnosť, pomáha zobrať stroj za ruku a viesť jeho pohyb – asi ako učiteľ tenisu, ktorý drží svojho žiaka za rameno a spolu s ním vykonáva úder. „Robot sa potom snaží naučiť svoj vlastný program, programuje sa takmer sám,“ hovorí Peters.
Učiace sa roboty sú zaujímavé aj pre priemysel, ktorý je už dnes najdôležitejšou oblasťou využitia programovateľných pomocníkov. „Keď (teraz) výrobca áut mení produkciu, vyvíja hneď aj rovno nové roboty, pretože je príliš drahé preprogramovať tie staré,“ vysvetľuje Peters. Tu je teda veľký priestor na úspory. Čísla Medzinárodnej robotickej asociácie (IFR) ukazujú, aký veľký je celosvetový dopyt po priemyselných robotoch. Medzi rokmi 2010 a 2014 rástli predaje priemerne o 17 percent za rok.
Rovnako podľa Petersa môžu učiace sa roboty hrať veľkú úlohu pri starostlivosti o seniorov. Pretože sa stroje ďalej vyvíjajú, nemusí byť vyhotovený na každú činnosť špeciálny prístroj. Podľa reprezentatívneho prieskumu agentúry Forsa verí 75 percent obyvateľov, že roboty budú hrať významnú úlohu v oblasti starostlivosti. Až 83 percent ľudí si dokonca dokáže predstaviť, že budú v starobe používať slúžiaceho robota, ak im to umožní zostať dlhšie v domácom prostredí.
Ale späť do kancelárie Jana Petersa. Na počítači vedec ukazuje video robotickej ruky, ktorá má drevenou palicou odraziť čo najďalej malú loptu – asi ako pri bejzbale. S každým novým pokusom sa stroj zlepšuje. „Učia sa prostredníctvom odmien a trestov,“ objasňuje Peters. Stroj body získava, keď loptička letí obzvlášť ďaleko, ale stráca ich, keď sa pri tom pohybuje príliš rýchlo, čím silne zaťažuje svoje motory, ktoré sú v podstate jeho kĺby. Stroju stačí ako odmena určitý počet bodov. Dieťaťu by človek dal skôr čokoládu.
Robot však nemusí prísť na riešenie, ktoré by v určitej situácii použil človek. Vedci v Darmstadte chceli napríklad naučiť robotickú ruku s tromi prstami dvíhať pohár vody. Stroj vyriešil problém tak, že zovrel pohár medzi prstami a dlaňou. „Tento spôsob riešenia našiel samostatne – čo sme mu ukázali, to nevyužil,“ vysvetľuje Peters. Toto všetko môže byť užitočné aj pre osobných robotov v domácnosti, myslí si informatik. „Určite je to realizovateľné. Otázka je, či to bude finančne dostupné.“ Peters si totiž uvedomuje, že bude potrebných ešte mnohých objavov a investícií. „Potrebujeme na to ešte niekoľko revolúcií v inteligencii robotov.“