Počas piatich desaťročí prešla Asýria z vrcholu moci k absolútnemu úpadku. Koncom 7. storočia pred n. l. po rýchlom zrútení, ktoré orientalista Paul Garelli označil za historický škandál, nezostalo z asýrskej veľkosti absolútne nič, píše Le Monde.
V poslednom vydaní časopisu Climat Change osvetľujú antropológ Adam Schneider z Kalifornskej univerzity a asyriológ Selim Adali z univerzity Bilkent v Ankare túto záhadu na základe posledných objavov týkajúcich sa klímy v histórii. Mnohé analýzy sedimentov z Blízkeho východu ukazujú, že v regióne okolo polovice 7. storočia pred n. l. značne poklesli zrážky. Kňaz Akkulanu v roku 657 pred n. l. v liste adresovanom veľkému kráľovi Aššurbanipalovi píše o „slabých dažďoch“ a spresňuje, že toho roku nemohlo byť zožaté žiadne obilie.
„Vzhľadom na to, že v regióne veľké suchá zvyčajne trvajú niekoľko rokov, si môžeme myslieť, že sucho opisované kňazom Akkulanuom bolo súčasťou série mimoriadne suchých rokov,“ napísali autori. „Tento výkyv regionálnej klímy prichádza zároveň s bezprecedentnou demografickou explóziou v historickom srdci asýrskeho územia,“ dodali. Vrchol dosahovala prax deportácie porazených národov. Len počas panovania kráľa Sinacheriba (705 – 681 pred n. l.) bolo okolo pol milióna ľudí z celého Blízkeho východu násilím presídlených do Asýrie. Metropola Ninive sa počas niekoľkých desaťročí rozšírila zo 150 na 750 hektárov.
To sa ríši stalo osudným. Na jednej strane tu bolo treba zaistiť obživu čoraz väčšiemu počtu obyvateľov. Na druhej strane po sebe nasledujúce suchá ničili úrodu. V roku 652 pred n. l. povstal proti asýrskej nadvláde Babylon. V nasledujúci rok vypuklo povstanie v samom srdci Asýrie.
Ríšu začali nahlodávať prvé roztržky. Urovnané boli len dočasne. Úpadok sa zdal nevyhnutný. Po smrti kráľa Aššurbanipala v roku 631 pred n. l. sa pramene odmlčali a mnohí historici usudzujú, že teritórium upadlo do obdobia nestability sprevádzaného občianskymi vojnami. „Mnohé právne dokumenty z obdobia po roku 620 svedčia o drahote obilia,“ píšu vedci. Niekoľko rokov pred koncom 7. storočia pred n. l. Ninive padlo.
Autori poznamenávajú, že by bolo mylné považovať obdobie sucha za hlavnú príčinu zániku Asýrskej ríše. „Musíme vychádzať z princípu, že tu je veľa ďalších významných faktorov, známych aj neznámych, ktoré tiež históriu asýrskeho štátu ovplyvnili,“ píšu. Ich práca však ukazuje na mimoriadnu citlivosť regiónu k výkyvom klímy.
Okolo roku 1200 pred n. l. otriasla celým Blízkym východom a východným Stredomorím iná veľká kríza: všetky veľké politické systémy sa na pozadí rozpadu ekonomiky a vojnového chaosu zrútili. I tu riadky vyryté na hlinených doštičkách svedčia o slabej úrode. V tomto čase vládli veľké suchá, ktoré boli predzvesťou zrútenia civilizácií.
Nie je možné nevidieť súvislosť s tým, čo dnes prevažuje v Sýrii a Iraku. Súčasný stav nás vedie k tomu, aby sme za určujúce momenty toho, čo sa deje v týchto krajinách, považovali radikálny islam, koloniálnu minulosť, absenciu demokracie a chudobu. No aj iné sily, medzi nimi aj geofyzikálne, utvárajú spoločnosti. A môžu prispieť k prepuknutiu sociálneho či politického napätia.
Francesca de Châtelová v časopise Middle Eastern Studies pripomenula, že Sýria v rokoch 2006 až 2010 trpela nevídaným suchom a že len v roku 2009 státisíce sýrskych roľníkov opustilo severovýchod krajiny – podobá sa to tomu, čo sa pred 27 storočiami dialo v Asýrii – pretože sa nemohli venovať poľnohospodárstvu. Tento pohyb obyvateľstva, príliš pomalý a málo výrazný, aby sa dostal do centra pozornosti médií, je však významným faktorom destabilizácie spoločnosti.
Myšlienku, že významné narušenie svetovej klímy by mohlo byť zdrojom vojen, vyjadril v novembri na summite G20 v austrálskom Brisbane aj francúzsky prezident François Hollande.