Tento 430 miliónov rokov starý pračlánkonožec, vzdialene príbuzný s homármi i so stonožkami, trávil čas na pramorskom dne a svoje potomstvo za sebou vláčil v puzdrách, akoby púšťal šarkany. Preto vedci tohto článkonožca pomenovali latinským menom Aquilonifer spinosus, čo znamená "ostnatý nosič draka“. Informoval o tom spravodajský server Christian Science Monitor.
Inšpiráciou pre takéto pomenovanie sa stal nielen vzhľad tohto tvora, ale aj románová prvotina Majster šarkanov od Khaleda Hosseiniho, amerického prozaika a lekára afganského pôvodu. Hosseiniho román z roku 2003 vyšiel v niekoľkých desiatkach svetových jazykov a so svojimi viac ako desiatimi miliónmi predaných výtlačkov sa radí medzi svetové bestsellery.
„Pomenovali sme tohto článkonožca podľa románu Khalida Hosseiniho kvôli jeho podobnosti s púšťaním šarkanov,“ uviedol vedec a kurátor Peabodyho prírodovedného múzea Yalovej univerzity Derek Briggs. Medzinárodný vedecký tím zverejnil svoj objav v odbornom časopise Proceedings, ktorý vydáva americká Národná akadémia vied.
Vedci našli skameneného článkonožca v sopečných usadeninách v anglickom Herefordshire. Zhruba centimeter a pol dlhý tvor mal k sebe pripevnených desať potomkov na dlhých vláknach. „Keď sa rodič pohyboval, museli mladé vyzerať ako dekorácie alebo papierové draky, ktorých mal k sebe pripevnené,“ dodal profesor Briggs. "To dokazuje, že si článkonožce vyvinuli celú škálu techník starostlivosti o potomstvo. Je možné, že práve táto stratégia bola menej úspešná, a preto časom vymizla.“
„Súčasné kôrovce využívajú celú škálu stratégií, ako chrániť svoje vajíčka a embryá pred predátormi. Pripevňujú si ich ku končatinám, držia ich pod chrbtovým pancierom alebo ich uzavrú do špeciálneho puzdra, dokiaľ nie sú dosť staré na to, aby mohli vyliezť von. Ale tento príklad je jedinečný,“ uviedol Briggs. Vedci si najprv ani neboli istí, aký význam majú vlastne kapsuly pripevnené k fosílnemu článkonožcovi. Ich teórie zahŕňali nápad, že by šarkanom podobní pasažieri mohli byť parazity alebo nejakí "stopári“, ktorí článkonožce využívali na svoj presun. Ale na to, aby skutočne išlo o parazity, boli kapsuly príliš ďaleko od tela článkonožcov a „stopárov“ by sa mohli ľahko zbaviť pomocou dlhých predných výčnelkov.
Vďaka tomu, že mal potomkov stále pripevnených k svojmu telu, mohol ich tento článkonožec ľahšie ochrániť pred predátormi. A vedci teoreticky predpokladajú, že si mláďatá týmto spôsobom mohli samy získavať potravu v podobe fytoplanktónu.