Účel zebrích pruhov vyvádza vedcov z miery už od čias Charlesa Darwina, ktorý o záležitosti debatoval so spriateleným viktoriánskym prírodopiscom Alfredom Russelom Wallaceom. Dnes sa podľa Cara venujú sfarbeniu zebier už asi len štyri skupiny vedcov.
Hypotéz je veľa. Tou najznámejšou a všeobecne prijímanou je, že pruhy slúžia ako maskovanie na zmätenie predátorov. Biológovia tiež prišli s názormi, že pruhy pomáhajú zebrám vzájomne sa rozpoznať. Alebo odrádzajú bodavý hmyz? Alebo regulujú telesnú teplotu. Alebo varujú útočníkov podobne, ako keď tchor svojimi pruhmi vysiela signál, že vlastne odporne zapácha a svoj „parfum“ je pripravený použiť?
Žiadna z týchto teórií však nebola dokázaná. Caro sa preto rozhodol ich jednu po druhej vyskúšať priamo v teréne, čo mu pomocou metódy pokus-omyl trvalo desať rokov. A pretože skúmanie veľkých cicavcov nie je ľahká úloha, musel Caro zapojiť svoju fantáziu.
Aby zistil, do akej miery fungujú zebrie pruhy ako maskovanie, vyrezal Caro z preglejky tvary koňa v životnej veľkosti a nalakoval ich. Svojich kolegov požiadal, aby umelé kone pozorovali počas úsvitu a pri západe slnka. Vtedy sú levy a ďalšie zvieratá, ktoré zebry lovia, najaktívnejšie. Problém však bol v tom, že svetlo sa odráža inak od umelých farieb a inak od ozajstnej zvieracej srsti. Caro preto prehodil cez stoličky zebrie, antilopie a pakonie kože. Spolupracovníkom zadal, aby ich pozorovali v rôznych denných dobách, okrem iného aj v noci. „Tento experiment ma stál v očiach mojich spolupracovníkov časť môjho spoločenského kreditu. Nechápali, prečo sa majú v noci pozerať na zvieracie kože,“ napísal Caro vo svojej knihe Zebra Stripes (Zebrie pruhy).
Pokus ukázal, že zebry sú dobre viditeľné. Ľudské oko by však mohlo vidieť zebry inak ako oko levie, preto Caro simuloval videnie zebry levím zrakom. Ani tento experiment žiadny prelom nepriniesol.
Predchádzajúce prieskumy ukázali, že bodavé muchy, vrátane muchy tse-tse, nerady pristávajú na pruhovaných plochách. Caro však vedel, že muchy obvykle sadajú na pohybujúce sa zvieratá, preto chcel otestovať hýbajúce sa pruhy. Nechal si u krajčíra v Tanzánii ušiť pruhovaný odev, v ktorom sa potom pomaly prechádzal zebrím teritóriom a počítal, koľko múch na neho sadne. Rovnaký pokus zopakoval s prehodenou zebrou kožou. Bolo to nervy dráždiace. „Kráčať národnými parkami, v ktorých žijú levy, zahalený v zebrej koži a ďaleko od auta, to nie je úplne najrozumnejšia vec,“ spomína vedec.
Ani tento pokus nič nedokázal. Podobne ako nasledujúce. „Každé leto som prišiel s novým vybavením a novými nápadmi, ale nakoniec som sa v októbri vracal v depresii, pretože nič nefungovalo. Po nejakej dobe som si myslel, do hája, ja stále neviem, prečo majú zebry pruhy,“ uviedol biológ.
Tvrdí, že odpoveď na neho čakala v knižnici Kalifornskej univerzity v meste Davis, kde pracuje. So svojimi kolegami použil všetky teórie na vytvorenie máp miest, kde žijú zebry alebo podobné pruhované druhy. Tieto mapy potom skombinoval s mapami znázorňujúcimi miesta, kde žijú levy a muchy. Do úvahy vzal aj ďalšie faktory ako teplotu a klímu. „Z tejto komparatívnej analýzy jasne vyplynulo, že pruhy súvisia s vyšším výskytom bodavých múch.“ Zebry majú teda pruhy preto, aby odradili muchy. Caro je o tom presvedčený. Vraj ho to neprekvapilo. Okrem toho, že je tento hmyz otravný, prenáša tiež na zebry smrteľné choroby a pripravuje ich o množstvo krvi. Teraz vedec chce obrátiť svoju pozornosť práve k bodavým muchám a ich averziu voči pruhom.