Vedecké stanice vytláčajú drevené chaty v Antarktíde

Desiatky rokov slúžili v Antarktíde ako jediné ľudské príbytky jednoduché drevené chaty. V posledných rokoch sa však štáty predháňajú, kto na najchladnejšom, najsuchšom a najveternejšom mieste planéty postaví krajšiu vedeckú stanicu.

18.01.2017 14:00
Antaktída, vedecká stanica Foto:
Pôvodná brazílska stanica Comandante Ferraz v Antarktíde.
debata

Novú brazílsku stanicu Comandante Ferraz začali stavať, keď tá pôvodná v roku 2012 vyhorela. Tmavá, elegantná budova s futuristickým dizajnom by mala slúžiť až 65 ľuďom a dokončená má byť v roku 2018.

Brazília do novej stanice investuje 100-tisíc dolárov. Napriek tomu, že tento dlhý, nízky komplex situovaný na malom ostrove asi tisíc kilometrov od najjužnejšieho bodu Južnej Ameriky neuvidí prakticky žiadny človek s výnimkou jeho zamestnancov. Oblasť sa nachádza mimo trasy pravidelných leteckých spojov aj mimo námorných ciest. A keby sa predsa len k brazílskej stanici v Antarktíde niekto dostal, dovnútra ho aj tak nevpustia – základňa totiž bude pre verejnosť uzavretá.

Brazília však nie je zďaleka jediná, kto v posledných rokoch vynakladá obrovské sumy na výstavbu architektonicky pútavých antarktických staníc. India v roku 2013 otvorila svoju stanicu Bharati, ktorá má podobne moderný dizajn. Vytvorená bola zo 134 prefabriko­vaných kontajnerov, aby sa uľahčila preprava a stavba, ale zvonku to nie je ani v najmenšom viditeľné. Hneď nasledujúci rok otvorila Južná Kórea svoju stanicu Čang Po-ko, veľkolepý trojkrídlový model vztýčený na oceľou vystužených blokoch, kde môže pracovať až 60 ľudí. „Antarktické stanice sa stali ekvivalentom veľvyslanectva na ľade,“ hovorí Anne-Marie Bradyová, šéfredaktorka časopisu Polar Journal a autorka knihy Čína ako polárna veľmoc. „Sú ukážkou záujmu jednotlivých štátov o Antarktídu,“ citoval ju spravodajský server BBC.

Tieto záujmy môžu byť čisto vedecké. O niekoľko desiatok rokov však vyprší moratórium na prieskum nerastných zdrojov, a ak nebude predĺžené, každý štát, ktorý v Antarktíde pôsobí, chce byť na túto chvíľu čo najlepšie pripravený. Postaviť na ľade nápadnú budovu je v súčasnosti obdobou vztýčenia vlajky niekdajšími bádateľmi.

Prvou trvalou stavbou v Antarktíde sa stala kamenná búda, ktorá na súostroví Južné Orkneje vyrástla v marci 1903 vďaka 33 mužom zo škótskej antarktickej expedície. Vodca expedície ju pomenoval honosne Omond House, po meteorológovi z Edinburghu Robertovi Traill Omondovi. Teraz sa o búdu stará argentínska vláda v rámci základne Orcadas.

Počas ďalších rokov prišli do Antarktídy hrdinovia a vodcovia polárnych výprav, ako bol Roald Amundsen, Robert Falcon Scott, Ernest Shackleton či Douglas Mawson. Počas ich éry nevznikali v Antarktíde žiadne iné stavby ako drevené chaty.

Potom nastalo obdobie relatívneho stavebného boomu, ktoré podporil Medzinárodný geofyzikálny rok (1957–1958). Antarktická dohoda z roku 1959 pozastavila všetky územné nároky, mnohé krajiny však začali upevňovať svoju prítomnosť na bielom kontinente inými spôsobmi, napríklad budovaním staníc. Z tohto obdobia pochádza aj rozsiahla americká výskumná stanica McMurdo, ktorá je najväčšou osadou v Antarktíde s letnou populáciou asi 1¤200 ľudí.

Problémom pre všetky stavby v Antarktíde je hromadiaci sa naviaty sneh, ktorý budovy priam drví. Prvá britská stanica Halley, ktorá vznikla v roku 1956, bola po 12 rokoch opustená, pretože život v nej bol „ako v ponorke“. Británia potom ešte postavila niekoľko ďalších staníc, ale všetky pohltil sneh alebo sa stali obeťou pohybov šelfového ľadovca, na ktorom stáli. Súčasná stanica Halley VI je prvou antarktickou výskumnou stanicou, ktorá je premiestniteľná. Jej osem vzájomne prepojených buniek – ktoré sa podobajú farebným železničným vagónom – sa týči na hydraulických nohách umiestnených na obrích, 8-metrových lyžiach. Bunky sa teda dajú s pomocou buldozérov pomerne ľahko odtiahnuť na iné miesto a znova spojiť. Táto schopnosť presunu je veľmi dôležitá, pretože sa britská polárna základňa musí presťahovať zhruba o 20 kilometrov ďalej do vnútrozemia pre zväčšujúcu sa prasklinu v ľade.

Interiér stanice Halley VI je údajne veľmi vkusný a pohodlný. Rôzne odtiene červenej, modrej a zelenej farby použité na vybavenie nahrádzajú nedostatok farieb v okolitej krajine. Vysoké okná prepúšťajú – okrem temných zimných mesiacov – dostatok svetla. Za barom sa točí špirálovité schodisko obložené aromatickým libanonským cédrom, ktorý má stimulovať často prehliadaný nedostatok čuchových vnemov v antarktickom prostredí, kde inak vôňa takmer úplne chýba.

Problém s hromadením snehu na vedeckých staniciach vyriešila ako jedna z prvých Juhoafrická republika. Jej základňa SANA IV, otvorená v roku 1997, stojí na koloch, takže vietor môže hnať sneh pod budovou. Nemecko zvolilo pre svoju základňu Neumayer III, sprevádzkovanú v roku 2009, rovnaký, ešte zlepšený koncept. Šestnásť hydraulických pilierov umožňuje celú dvojposchodovú stavbu každý rok asi o meter zdvihnúť. Piliere sú následne umiestnené na nový pevný snehový podklad.

Belgická stanica princeznej Elisabeth sa zase pýši tým, že je prvou antarktickou vedeckou stanicou s nulovými emisiami skleníkových plynov. Od otvorenia v roku 2009 funguje výhradne na slnečnú a veternú energiu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Antarktída #základňa #vedecká stanica