V Antarktíde kedysi rástli palmy

Antarktída bola v dávnych dobách taký teplý kontinent, že tam dokonca rástli palmy. Vyplýva to z analýzy zrniečok peľu starých asi 53 miliónov rokov, ktoré sa našli pri nedávnych hĺbkových vrtoch.

V Antarktíde kedysi panovalo subtropické podnebie a sneh sa tam neobjavil ani počas zimy.

Autor: SHUTTERSTOCK

Podľa štúdie, ktorá bola uverejnená v časopise Nature, v období raného eocénu zimné teploty v Antarktíde presahovali desať stupňov Celzia a letné sa mohli šplhať až k 25 stupňom.

Vedci tiež vo vrtoch na východnom pobreží Antarktídy našli pozostatky ďalších teplomilných stromov, ktoré sú príbuzné modernému baobabu či makadamiám, ktoré plodia chutné orechy.

V období raného eocénu boli globálne teploty zhruba o päť stupňov Celzia vyššie ako v súčasnosti a neexistovali také teplotné rozdiely medzi pólmi a rovníkom. Táto éra je v centre pozornosti dnešných vedcov, pretože môže napovedať, ako sa naša planéta bude meniť v dôsledku globálneho otepľovania, ktoré spôsobuje rastúca koncentrácia oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov.

„Máme dva spôsoby, ako hľadieť na budúcnosť. Jedným z nich sú klimatické modely založené na fyzikálnych štúdiách, stále viac však používame metódu ,návratu do budúcnosti.' Preberáme sa jednotlivými obdobiami geologickej minulosti, ktoré sa podobajú tomu, k čomu zrejme o desať, dvadsať či sto rokov dospejeme,“ vyhlásil James Bendl z Glasgowskej univerzity.

V ranom eocéne bola koncentrácia oxidu uhličitého na Zemi podstatne vyššia, ako je súčasných 390 častíc na milión častíc atmosféry (ppm). Pohybovala sa totiž minimálne okolo 600 ppm a pravdepodobne ešte oveľa vyššie.

Nedávne vrty urobené v Antarktíde ukázali, že tam panovalo subtropické podnebie. Mapovanie života v Antarktíde v ranom eocéne je však zložité, pretože následné zaľadnenie, ku ktorému došlo pred 34 miliónmi rokov, zničilo väčšinu usadenín, ktoré by pomohli vytvoriť obrázok o vtedajších podmienkach. Tie sedimenty, ktoré zostali, sa skrývajú pod kilometrami ľadovej prikrývky. Experti preto začali vrtný program, pri ktorom ponorili vrtnú plošinu štyri kilometre pod morskú hladinu pri východnom pobreží Antarktídy, v oblasti Wilkesovej zeme. Vrtné zariadenie prerazilo jeden kilometer usadenín a vyzdvihlo vzorky z obdobia eocénu, medzi ktorými boli aj peľové zrnká paliem. Okrem nich boli objavené aj pozostatky maličkých jednobunkových organizmov zvaných Archea. Bunkové steny týchto tvorov majú tú vlastnosť, že vykazujú jemné zmeny v závislosti od teploty pôdy, ktorá ich obklopovala počas ich života. Organizmy tak fungujú ako maličké teplomery zakopané do pôdy pred 53 miliónmi rokov.

Na týchto teplomeroch je zrejmé, že aj počas antarktickej zimy teploty neklesali pod desať stupňov Celzia a denné teploty v lete sa držali nad 20 stupňami. Nížinný pobrežný región Wilkesovej zeme bol porastený palmami, zatiaľ čo o niečo ďalej vo vnútrozemí sa zdvíhali kopčeky pokryté brezami a ihličnatými stromami. Podľa Jamesa Bendla sa hladina oxidu uhličitého z čias eocénu hneď tak nedosiahne, a ak sa podarí ľudstvu emisie znižovať, nedospeje sa k tejto koncentrácii možno vôbec. Situácia z dôb eocénu však môže pomôcť pri vytváraní počítačových modelov, ktoré sa využívajú pri odhadoch vplyvu emisií na klímu.