Prvým extrémnym skokanom je Rakúšan Felix Baumgartner, ktorý sa na skok z okraja vesmíru pripravuje už štyri roky, druhým je Francúz Michel Fournier. Ten sa o rekord usiluje už viac ako dvadsať rokov. Snaha o rekord ich síce spája, sú to však dosť rozdielne persóny.
66-ročný Fournier je bývalý vojenský parašutista a o rekord sa po prvý raz oficiálne pokúsil v roku 2000. Jeho balón sa však ani neodlepil od zeme a podobne dopadol aj ďalší pokus. V roku 2006 sa vrátil na kanadské letisko s novým vylepšeným balónom. Neprialo mu však počasie. O dva roky neskôr sa mu balón gigantických rozmerov podarilo nafúknuť, došlo však k poruche na zariadení, ktoré balón uvoľnilo od kapsuly, v ktorej sedel Fournier.
Balón za 150-tisíc eur skončil úplne zničený v lese niekoľko kilometrov ďaleko. Táto zvláštna záľuba Fourniera finančne zruinovala. Údajne predal všetko, čo mal. Auto, nábytok, vojenské medaily a nakoniec aj dom. Stále sa však nevzdáva a zohnal peniaze na nový balón.
Baumgartner podobné problémy nemá. Sponzoruje ho známy výrobca energetických nápojov. Rakúšan je však skúsený parašutista. V roku 1999 vytvoril rekord v base-jumpingu, keď vyskočil z mrakodrapov Petronas Towers v Malajzii. Stal sa prvým človekom, ktorý voľným pádom preletel ponad Lamanšský prieliv.
Na zoskok z okraja vesmíru sa pripravuje v Kalifornii a v jeho tíme pracuje viacero špičkových vedcov. Dokonca presvedčil k spolupráci aj Kittingera, ktorý dovtedy podobné ponuky tvrdohlavo odmietal. „Nechcel som byť súčasťou projektov, pri ktorých zomierajú ľudia,“ hovorieval.
Kittinger je jediným človekom, ktorý vie, čo človeka v takej extrémnej výške čaká a je to tam veľmi nebezpečné. V takej výške je teplota zhruba mínus 70 stupňov, vzduch je riedky, takmer bez kyslíka a zdravie človeka ohrozuje aj atmosférou nefiltrované slnečné žiarenie.
K tomu sa pripája riziko dekompresie, hypoxie a dokonca halucinácií. Jediným reálnym spôsobom, ako sa do tejto výšky dostať, je na obrovskom héliovom balóne. Lietadlá takto vysoko nalietajú a vyskočiť z rakety by človeka roztrhalo na kusy.
Keď Kittinger skákal, roztrhla sa mu rukavica, čo spôsobilo, že sa mu ruka zväčšila na dvojnásobok normálnej veľkosti. Počas skoku aj stratil vedomie a zachránili ho automaticky otvárajúce sa padáky. Napríklad Rus Piotr Dolgov také šťastie v roku 1962 nemal. Jeho padák sa otvoril príliš skoro a on nemal dostatok kyslíka, aby doplachtil živý späť na zem. Na následky nedostatku kyslíka v roku 1969 zomrel aj Američan Nick Piantanida, a to skákal z výšky „len“ 17 kilometrov. Odvtedy sa o extrémny zoskok už nikto nepokúsil.
Baumgartner ani Fournier zatiaľ nestanovili presný termín zoskoku, obaja však chceli, aby skákali čo najbližšie k dátumu Kittingerovho zoskoku. To znamená, že už asi mesiac meškajú, a tak nie je jasné, kto bude prvým „nadzvukovým“ človekom.
Aj keď v takom riedkom vzduchu bude mať jeden alebo druhý pocit akoby vôbec nenapadal a visel len tak voľne vo vzduchu. Baumgartner takisto uviedol, že ešte nevie, čo bude jeho posledná veta pred zoskokom. Rád však hovorí: Nerobím si hlavu zo smrti. Je to, ako robiť si starosti, či ráno vyjde Slnko."
