Počas skenu vzorce, ktoré matematici považovali za pekné, aktivovali rovnaké mozgové centrá, ako pozeranie sa na obrazy či počúvanie hudby.
„Pri pozorovaní vzorcov sa aktivuje veľká časť mozgu, ale v prípade, že rovnicu považujete za peknú, aktivuje to časť mozgu zodpovednú za emócie,“ vysvetlil Semir Zeki, jeden z výskumníkov. Na základe týchto výsledkov jeho tím predpokladá, že vnímanie krásy je založené na neurobiologických reakciách. „Neuroveda nám nevie povedať, čo je krása, ale ak niečo považujete za krásne, určite je do toho zapojený orbitofrontálny kortex v mozgu,“ uviedol Zeki.
Kráse v matematických vzorcoch pritom nemusí rozumieť každý. Netrénované oko nevidí to, čo vidí matematik v Eulerovej či v Pytagorovej vete. Príkladom tiež môže byť objav francúzskeho matematika Pierra de Fermata. Ten zistil, že každé prvočíslo, ktoré je deliteľné štyrmi so zvyškom jeden, je tiež súčtom dvoch štvorcových čísel (štvorcové číslo je druhá mocnina nejakého celého čísla). Podľa matematika Marcusa du Sautoya je v tom krása. Ako uviedol, nejde o výsledok, ale o cestu, ako sa k nemu dostanete. „Aj v hudbe nestačí zahrať posledný akord,“ dodal. Ukazovanie krásy v matematike by sa podľa neho mohlo začleniť do vyučovania v základných školách.
Naopak, za „škaredé“ vzorce matematici v štúdii označovali rovnice indického matematika Srínivásu Rámánudžana či Riemannovu funkcionálnu rovnicu.