Získané údaje sa zhodujú s výsledkami švajčiarskej štúdie, podľa ktorej počas splnu potrebujeme obvykle najmenej o päť minút viac na zaspávanie a predovšetkým sa nám skracuje o 30 percent fáza hlbokého spánku. Zároveň sa znižuje úroveň hormónu melatonínu, ktorý hrá kľúčovú úlohu v riadení rytmu spánku a bdenia. Dobrovoľníci, ktorí sa na štúdii podieľali, konštatovali, že spali zle. Pri oboch výskumoch boli sledované osoby umiestnené v izbách bez okien, aby tak účinok splnu nemohol byť pripočítaný väčšiemu svetlu prenikajúcemu zvonku a narušujúcemu spánok.
„V čase splnu sa zdá byť mozgová kôra citlivejšia. Účinok je viditeľný u oboch pohlaví, ale predovšetkým muži majú problémy so zaspávaním a dĺžka spánku je u nich kratšia. Získané údaje naznačujú, že naše biologické hodiny sú usmerňované mesačnými fázami, ale tieto mechanizmy zatiaľ nie sú preskúmané,“ hovorí Michael Smith. „Doteraz nikto nedokázal vysvetliť vplyv splnu na spánok,“ uvádza Lino Nobili z Centra pre diagnostiku a liečbu porúch spánku v Miláne. „Ak to nedokážeme vysvetliť, ešte to neznamená, že tento jav neexistuje. Máme štúdie, ktoré to dokazujú,“ dodáva.
Mesačné fázy majú vplyv na naše životy, stačí uviesť ako príklad ženský menštruačný cyklus. Ale z akého dôvodu máme akési „mesačné“ biologické hodiny aj pre rytmus spánku a bdenia? Podľa Christiana Cajochena z Univerzity v Bazileji je rytmus zodpovedajúci mesačným fázam zrejme dedičstvom z dávnych čias. „Prví ľudia možno mali ľahší spánok počas splnu, lebo pri jeho svetle boli viac ohrození divokými zvieratami. Pôvod tohto javu je možno ešte oveľa starší, až z obdobia, kedy boli pánmi Zeme dinosaury a začali sa vyvíjať prvé cicavce. Títo naši dávni predkovia boli nútení žiť hlavne v noci a boli najaktívnejší v čase, keď Mesiac svietil najviac, pretože vo dne sa museli skrývať pred veľkými plazmi. Niektoré zvieratá majú doteraz rytmus reprodukcie ovládaný Mesiacom. Je možné, že ľahká redukcia ľudského spánku je dedičstvom z dávnych čias, kedy sme sa aj my museli množiť za splnu,“ uviedol Cajochen.
Zostáva objasniť, aký je lunárny „synchronizátor“, ktorý sme schopní pociťovať. Máme receptory, ktoré rozlišujú svit Mesiaca od svitu Slnka? Sme citliví na gravitačné pôsobenie Mesiaca, alebo je v nás akési „vnútorné more“? Zatiaľ je ťažké to tvrdiť.