Sklony k nevere ovplyvňuje DNA

V mnohých štúdiách sa vedci snažia dať odpoveď na to, prečo má niekto väčší sklon k zrade partnera. V jednej veci sa však zhodujú: nejde len o psychológiu. Ten, kto zrádza, to robí aspoň sčasti preto, že to má uvedené vo svojej DNA.

18.05.2015 13:30
debata

Sklony k promiskuite sú zrejme zapísané v DNA, ale sexuálne správanie podľa vedcov neurčuje len súbor genetických faktorov. Svoju úlohu zohrávajú aj faktory biologické, kultúrne, historické, psychologické a náboženské.

O možnosti, že existujú „gény nevery“, hovorí štúdia austrálskej Queenslandskej univerzity. Túto hypotézu prevzali ďalšie štúdie, ktoré analyzovali experti na 23. kongrese Európskej psychiatrickej asociácie (EPA) vo Viedni. Čo sa týka koncepcie geneticky podmienenej nevery, odborníci sú opatrní.

„Ide iba o hypotézu, ktorú treba preveriť. Rozhodne nejde o nič také, čo by sa mohlo stať pre chronických neverníkov akýmsi alibi,“ upozorňuje Marcel Waldinger z holandskej Utrechtskej univerzity.

„Čisto psychologický prístup k otázke nevery už nie je možný, pretože sa objavili nové vedecké dáta vypovedajúce o vplyve neurobiologických a genetických faktorov,“ dodáva.

„Viaceré štúdie naznačujú, že niektoré osoby môžu byť vnímavejšie k druhým v hľadaní nových zážitkov v láske,“ vysvetľuje Richard Balon z Waynskej štátnej univerzity v Detroite, ktorý na viedenskom summite hovoril na tému, či je nevera normálny alebo patologický jav.

Expert sa odvolával na niekoľko prác, z ktorých jedna bola publikovaná v časopise Plos One. Naznačuje sa v nich, že za sklony k nevere či zrade možno môže genetické usporiadanie systémov dopamínu a oxytocínu.

Nie náhodou sú tieto neurotransmitery považované za hormóny radosti, odmeny, túžby po nových emóciách. Čom sa týka oxytocínu, ten je považovaný za hormón lásky, vernosti a dôvery.

Predpokladá sa preto, že variabilita v génoch, ktoré regulujú uvoľňovanie týchto hormónov, môže vytvárať dispozície na rôzne sexuálne správanie.

Štúdie, ktoré ukazujú, že sklony k promiskuite treba hľadať aj v genetickej výbave, boli realizované aj na jednovaječných dvojčatách, mužoch i ženách.

Vedci dospeli k záveru, že v prípade rovnakej DNA sú zrejme veľmi podobné predpoklady na neveru. "Hlavný problém však tkvie v tom, že viesť vedecké štúdie o zrade je ťažké.

Je málo tých, ktorí sú ochotní pripustiť, že majú okrem svojho partnerského vzťahu ešte ďalší pomer, takže je ťažké dospieť k štatisticky preukazným výsledkom.

Môžeme povedať, že sú niektoré náznaky o možnom vzťahu medzi génmi a neverou, ale je potrebné ich hlbšie preveriť," konštatovali Balon a Waldinger.

„Pripomeňme, že gény nefungujú bez prostredia. Sexuálne správanie určuje súbor genetických, biologických, kultúrnych, historických, psychologických a náboženských faktorov,“ hovorí Balon.

„Existuje najmenej 50 odtieňov sivej,“ dodáva a zdôrazňuje, že veľké cicavce nemusia byť nutne monogamné, vrátane človeka, ako je to v niektorých kultúrach, ako je moslimská či mormonská.

Vo zvyku mať viac partnerov sa môže skrývať biologická potreba „rozšíriť“ čo možno najviac svoj vlastný genetický materiál, aby tak žil ďalej z generácie na generáciu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #nevera #DNA #gény #podvádzanie