Viac ako polovica týchto emisií je spojená s poľnohospodárskou produkciou, najmä v podobe metánu pochádzajúceho z chovu dobytka. Zvyšok emisií súvisí so spracovaním, s distribúciou a tiež s presunom zákazníkov smerom k obchodom. Citeľné zníženie emisií v celom reťazci je významnou výzvou, ktorú nestačí riešiť len zlepšením efektívnosti výrobného reťazca.
Niekoľko mimovládnych organizácií bojuje za radikálnu zmenu našich stravovacích návykov, najmä za drastické zníženie spotreby mäsa. Pri výrobe jedného kilogramu mäsa sa uvoľňuje zhruba desaťkrát viac skleníkových plynov než pri produkcii kilogramu ovocia alebo zeleniny. Zo zdravotného hľadiska konzumujú ľudia vo vyspelých krajinách príliš veľa živočíšnych produktov, najmä mäsa, málo rastlinnej stravy a príliš veľa mastných či sladkých jedál. Zdá sa teda, že zmena našich stravovacích návykov by bola prínosom tak pre naše zdravie, ako aj pre životné prostredie.
Bohužiaľ to nie je také jednoduché. Ak je pomer emisií skleníkových plynov medzi kilogramom mäsa a kilogramom ovocia a zeleniny jedna ku desiatim, potom pomer emisií v prípade 100 kalórií z mäsa a 100 kalórií z ovocia a zeleniny je len jedna ku dvom. Ak teda prijmeme odporúčania nutričných poradcov, neznamená to automaticky, že lepšie chránime životné prostredie. Nie je to tak ani v prípade konzumácie lokálnych potravín. Všetko závisí od podmienok výroby. Ak Európan zje jednu marockú paradajku, prispieva tým menej k emisiám, ako keby zjedol lokálne vyprodukovanú paradajku zo skleníka!
Zdravá výživa však môže prospievať zdraviu aj životnému prostrediu. Takéto diéty obsahujú menej mastných a sladkých výrobkov, trochu menej mäsa a o trochu viac rastlinných produktov. Ak sa rozhodneme pre tento režim, môžeme znížiť emisie v priemere o 20 percent. To však zďaleka nerieši globálne ciele zníženia emisií skleníkových plynov pre západné krajiny (znížiť emisie do roku 2050 o 75 percent).
Stravovacie návyky je však ťažké výrazne zmeniť. Informačná kampaň odporúčajúca zjesť denne päť kusov ovocia alebo zeleniny denne zvýšila spotrebu týchto potravín vo Francúzsku len o päť percent.
Riešením možno je zamerať sa na menej radikálne zmeny. Napríklad pokiaľ ide o mäso: nahradiť konzumáciu červeného mäsa spotrebou bieleho mäsa. Na to by stačila daň z emisií skleníkových plynov, ako to odporúčajú viacerí ekonómovia. Simulácie naznačujú, že sa potravinové režimy uberajú správnym smerom, a to tak pokiaľ ide o životné prostredie, ako aj pokiaľ ide o ľudské zdravie, za tej podmienky, keď je daň vyššia – minimálne 100 eur za jednu tonu oxidu uhličitého.
Ešte by bolo potrebné, aby politika týkajúca sa výživy bola koherentná. Zďaleka to tak nie je: spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie nie je tvorená ani s ohľadom na zdravie, ani s ohľadom na klimatické zmeny.