Urban, ktorý vedie blog s názvom Wait But Why, uvažuje o možnosti patologickej predispozície, ktorá sa týka tej zóny mozgu, kde vzniká nedostatok pozornosti a hyperaktivita a ktorá je zodpovedná za to, že je človek dezorientovaný, pokiaľ ide o vnímanie času. Sú ľudia, ktorí stále žijú s akademickou štvrťhodinkou oneskorenia, ako by ich hodiny boli trvale posunuté o 15 minút späť. Iní nedokážu dodržať žiadny termín: zmeškávajú pracovné schôdzky, chodia neskoro k zubárovi, ku kaderníkovi, ale aj na svadbu (svoju vlastnú) či na romantické večere vo dvojici.
Na jednej strane tu nepochybne ide o zvyk podceňovať čas nutný na splnenie nejakej úlohy a o tendenciu robiť viac vecí súčasne. Na druhej strane v prípade veľkých chýb v plánovaní vznikajú hypotézy, že ide aj o nevedomé dôvody, ako by zakaždým vznikala akási autosabotáž, alebo ide o zmätenosť vo vnímaní času.
Za tendenciou chodiť vždy neskoro sa skrývajú mnohé problémy, ktorých si často nie sme ani vedomí. Môžeme to považovať za podvedomú snahu vykoľajiť samých seba a stavať si do cesty prekážky. Ako uvádza Urban, chronické oneskorovanie môže mať pôvod v rovnakej časti mozgu, kde sa vyskytuje porucha pozornosti s hyperaktivitou (HKP), a môže byť považované za generický problém patologického nedostatku sebakontroly a skresleného vnímania.
Chronické oneskorovanie však nie je zahrnuté v DSM 5, diagnostickom a štatistickom manuáli mentálnych porúch, medzinárodne používanej príručke Americkej psychiatrickej spoločnosti pre klasifikáciu a štatistiku mentálnych porúch. Je mnoho expertov, ktorí s uvedenými hypotézami nesúhlasia a zdôrazňujú, že nezdravý zvyk chodiť všade neskoro nie je nijako patologický. „Keby bolo oneskorovanie považované za mentálnu poruchu, potom by za ňu mohol byť považovaný aj zvyk nečistiť si nikdy topánky,“ hovorí profesor psychológie na Michiganskej univerzite Richard Nisbett.
Štúdia Sanfranciskej štátnej univerzity však ukazuje na určitú súvislosť medzi depresiou a tendenciou nechodiť nikdy včas. Na vzorke dobrovoľníkov vyšlo najavo, že každá piata osoba, ktorá chodila pravidelne neskoro, zároveň trpela depresiami. Diskusia je otvorená, ale ako sa ukázalo, často ide len o zlozvyk, ktorý sa dá ľahko odnaučiť, a ktorý teda nemožno ospravedlňovať duševnou poruchou.