Prvý predpoklad na úspešné zvládnutie voľného pádu bez padáka a bez špeciálnej kombinézy wingsuit s nosnými látkovými plochami je dostatok skúseností. Aikins je z tretej generácie rodiny vyznávačov adrenalínových vzdušných športov. Jeho starý otec bol zakladateľ prvej školy skydivingu v USA. Aikins absolvoval prvý skydive ako šestnásťročný. Odvtedy má na konte okolo 18-tisíc zoskokov. Zároveň je pilotom, basejumperom a kaskadérom pre hollywoodske filmy. Skúsenosti by teda boli. Napriek tomu Aikins absolvoval desiatky tréningových skokov, aby sa ubezpečil, že to zvládne.
Nasledoval vhodný výber lokácie. Produkčný tím zvažoval viacero miest v piatich amerických štátoch na uskutočnenie rekordného zoskoku. Nakoniec vybrali Sim Valley v kalifornskej púšti. Rozhodlo najmä slnečné počasie a predvídateľné poveternostné podmienky, pretože Aikins na smerovanie svojho pádu mohol použiť len vzdušné prúdy, aby dopadol presne do pripravenej siete.
Tu sa dostávame k použitým technológiám. Na jeho dopad bola pripravená špeciálna sieť, ktorej výroba trvala šesť mesiacov. Na jej zošitie boli použité polyetylénové vlákna Spectra s vysokou hustotou, ktoré by mali byť dvakrát silnejšie ako oceľ. Napriek tomu sa pri testovaní zhadzovaním 90-kilogramových bábik raz pretrhla.
Sieť s rozlohou zhruba tretiny futbalového ihriska zavesili na štyri žeriavy do výšky 20-poschodovej budovy. Dôležité bolo sieť vybalansovať tak, aby sa Aikins od nej po dopade neodrazil, aby cez ňu neprepadol a aby zastavenie tela po rýchlom páde bolo čo najprijateľnejšie.
Producenti projektu „Heaven Sent“ vyžadovali, aby Aikins mal pri zoskoku na sebe pre každý prípad padák. Aikins bol zásadne proti, lebo hmotnosť navyše by mu komplikovala riadenie voľného pádu. Nakoniec však na požiadavku pristúpil, no pár sekúnd pred zoskokom dostal povolenie dať si ho dole. Prvé sekundy zoskoku absolvoval s kyslíkovou maskou, ktorú odhodil vo výške 5,5 kilometra. Vo vyšších vrstvách atmosféry je vzduch redší, tam Aikins dosahoval rýchlosť pádu až 240 kilometrov za hodinu. Nižšie je už vzduch hustejší, čo mu prirodzeným odporom tela a správnou technikou pádu umožnilo znížiť rýchlosť na 190 km/h.
Aikins počas celého letu priam rutinérsky bojoval so vzdušnými prúdmi. Navádzaný na prístavnú plochu, teda skôr prístavnú sieť, bol pomocou GPS a štyroch silných svetiel. Veľmi dôležitá však bola aj posledná sekunda letu, keď sa musel otočiť a dať ruky za hlavu, aby do siete dopadol čo najväčšou plochou chrbta. A nezlomil si krk.
Kombinácia všetkých spomínaných faktorov vyšla na sto percent a rekord bol na svete. Zatiaľ sa neprihlásil nikto, kto by chcel Aikinsov výkon prekonať.