Tím vedcov z Torontskej univerzity sledoval zhruba rok 145 žien, ktoré mali nádor na prsiach. Účastníčky výskumu vyplňovali dotazník, ktorého cieľom bolo vyhodnotiť ich emócie, schopnosť zamerať sa na nové ciele a prevádzkovať fyzickú aktivitu. Zo vzoriek slín potom vedci analyzovali hladinu hormónu kortizolu. Pri dlhodobom sledovaní sa ukázalo, že bývalé pacientky, ktoré väčšinou pociťovali negatívne emócie (strach, úzkosť, zlosť či pocit viny), boli tiež najviac fyzicky aktívne.
„Negatívne pocity môžu prispievať k zvýšeniu hladiny stresového hormónu kortizolu, ktorý môže mať na organizmus negatívny vplyv. Na druhej strane sa však ukázalo, že to bolo účinnou pohnútkou, ktorá stimulovala pacientky, aby vyvíjali telesnú aktivitu a zameriavali sa na nové ciele, napríklad na to, že začali kráčať rýchlejšie,“ uvádza koordinátorka výskumu Andree Castonguayová.
„Negatívne emócie sú súčasťou našej existencie. Je bežné, že v prípade chorôb ohrozujúcich náš život, rovnako ako v mnohých stresových situáciách, prežívame negatívne emócie, ako je zlosť, pocit previnenia, úzkosť a strach. Tie však môže plniť aj užitočnú úlohu, ak to vedie k procesu uvedomenia a ak sú zdieľané. Ich potláčanie, naopak, vytvára predpoklady pre biologické procesy škodlivé fyzickému a psychickému zdraviu,“ vysvetľuje riaditeľ psychiatrickej kliniky Ferrarskej univerzity Luigi Grassi.
Čo je teda vhodné urobiť, aby sme pacientom pomohli prekonať tieto „ťažké“ pocity? „Možnosť prejaviť negatívne pocity bez toho, aby sme sa za ne hanbili alebo sa ich desili, je dôležitým krokom. Ak k tomuto procesu prispeje rodina, príbuzní a priatelia, je oveľa pravdepodobnejšie, že pacient pozvoľna pocíti väčšiu a väčšiu úľavu, alebo že v závislosti od toho, ako silné sú negatívne pocity, ľahšie požiada o pomoc odborníkov na psychoterapiu,“ uvádza Grassi.
Asi polovica onkologických pacientov trpí stresom, úzkosťami a depresiami. „Odhady sa rôznia podľa toho, o aký nádor ide, v akom je choroba štádiu a prirodzene aj podľa toho, v akej rodine chorý žije, čiže ako ho rodina podporuje,“ hovorí prezident Talianskej psychoonkologickej spoločnosti (SIPO) Paolo Gritti.
„Možno povedať, že zhruba polovica chorých na rakovinu pociťuje psychické problémy. Ale len časti z nich sa dostane pomoc od psychológa, ktorá však môže byť veľmi užitočná. Je dokázané, že programy psychickej podpory majú pozitívny vplyv na stav pacienta a na priebeh choroby, pretože ovplyvňujú to, ako jeho telo liečbu prijíma, aký je vzťah k lekárovi a k rodinným príslušníkom. V prípade psychických ťažkostí je dôležité požiadať o pomoc,“ uzatvára Gritti.