Problémy so srdcom začali tohto inžiniera prenasledovať po otrave z ustrice v roku 1955, keď pracoval na Asuánskej priehrade v Egypte. Iniciatívu pri záchrane jeho života vtedy prevzala Arneho manželka Else-Marie, ktorá sa dopočula o tom, že v Štokholme niekto pracuje na funkčnom kardiostimulátore.
Vedcov vyhľadala a prehovorila k operácii, aj keď švédske úrady v tom čase vynálezu ešte neudelili príslušné osvedčenie. Prvý kardiostimulátor fungoval v Arneho hrudi, z ktorej trčali drôty na dobíjanie batérie, len šesť hodín, než sa definitívne pokazil. Larssonov život zachránila skutočnosť, že ošetrujúci lekár mal doma ešte jeden exemplár. Doktor teda neváhal, sadol do taxíka a o niečo neskôr mal jeho pacient prístroj nový. Ten vydržal dva dni.
Počas svojho života vystriedal napokon Larsson 26 rôznych kardiostimulátorov – od prvého prístroja s priemerom hokejového puku vážiaceho viac ako dva kilogramy, až po moderný miniaturizovaný aparát merajúci pár centimetrov a ťažký len pár desiatok gramov. Všetky ale mali rovnakú funkciu – pomáhať elektrickými impulzami udržiavať srdcový rytmus. Vďaka tomu sa Larsoon dožil požehnaného veku – 86 rokov.