Manon trpela až do dvadsiatich dvoch rokov anorexiou. Takmer zomrela. Dnes je spokojnou tridsiatničkou a žije tisíce kilometrov od svojich rodičov. Dvadsaťpäťročný Arthur študoval rok medicínu a potom sa vydal na ročný pobyt do Južnej Kórey. Chcel byť nutričným poradcom. Ale nadmerné užívanie marihuany jeho motiváciu narušilo. Sedemnásťročný Théo znepokojuje svoju rodinu: bol hospitalizovaný pre syndróm vyhorenia a depresie. Tieto tri rôzne príklady ukazujú, ako mladí ľudia nevedia nájsť svoje miesto vo svete, ako chcú utekať pred realitou.
Vek medzi 17 a 25 rokmi alebo medzi 18 a 25, či dokonca medzi 15 a 30 rokmi? Hranice určujúce generácie sú dnes porézne, dokonca nejasné. Podľa psychiatrov sú títo pacienti na ceste opustiť obdobie dospievania, ktoré trvá dlhšie, ale zatiaľ môžu byť ešte deťmi. Keď sa stretnú s problémami dospelých, študujú alebo pracujú, aby si zarobili na živobytie, majú reálny ekonomický problém, ako sa stať samostatnými, a to aj keď sú už starší.
Niektorí žijú u rodičov a finančne sú od nich závislí. Iní pracujú, ale zostávajú u rodičov, pretože ich postavenie je neisté a nájom drahý. Ďalší odišli ďaleko od rodiny vďaka štipendiu, ale rodičia im chýbajú. Vytúžená nezávislosť, o ktorej mladí aj ich rodičia snívajú, nie je dlhá pokojná rieka, ale chaotická cesta plná sklamania.
„Samozrejme, vždy tu bol strach z dospelosti,“ konštatuje profesor Daniel Marcelli, psychiater z nemocničného centra Henri Laborit v Poitiers. Vo všetkých spoločenských vrstvách dnes pozorujeme postupné odmietanie spoločnosti. Nie sú melancholickí, ale prepadajú často konzumácii konope alebo jednorazovému pitiu.
Typickým príkladom je podľa Marcelliho chlapec (dievčatá častejšie odchádzajú z domu, väčšinou z dôvodu vydaja), ktorý si zopakoval jednu alebo dve triedy, zapísal sa na vysokú školu, ale o tri mesiace ju opustil, zatvára sa čoraz viac do svojej izby a hodiny vysedáva pred internetom, kde hrá rôzne hry. Keď je takéto dieťa dospelé a nie je nebezpečné ani pre seba, ani pre ostatných, ako ho môžu rodičia prinútiť, aby navštívilo psychiatra?
Psychiatri sa však o túto populáciu čoraz viac zaujímajú. Zistené je rizikové správanie, ale aj sedavý spôsob života a pokles fyzickej aktivity spôsobený prílišným vysedávaním pri internete.
Mnohí mladí ľudia vo veku od sedemnásť do dvadsaťpäť rokov tak trpia nespavosťou, lebo v noci bdejú a vo dne spia. K týmto zlozvykom sa pripája výrazné zvýšenie spotreby rýchlych cukrov a nasýtených tukov. To vedie k nárastu prípadov depresie a obezity. Ešte škodlivejšia je konzumácia konope a alkoholu, ktorá sa zvlášť rozvíja u dievčat v ranom veku. Je jasné, že táto konzumácia je pre mnohých spôsobom, ako uniknúť neistote, ktorou prechádzajú.
Psychiatrov tiež znepokojuje radikalizácia a sklony k sebapoškodzovaniu. Tri štvrtiny duševných porúch sa prejavujú pred dvadsiatym piatym rokom, a to vrátane tých najzávažnejších foriem. Podľa doktora Davida Gouriona je ďalším veľkým rizikom v tejto populácii sklon k samovražedným myšlienkam, o ktorom sa málo hovorí. „Prečo sa robí toľko preventívnych kampaní a vynakladajú sa prostriedky na boj proti cestným nehodám, keď je dnes samovražda prvou príčinou smrti u mladých od pätnásť do tridsať rokov?“ pýta sa.
U mladých ľudí ide o vytváranie ich identity: začínajú s milostným životom, volia si povolanie či odchádzajú od rodičov, hoci ešte nie sú finančne samostatní.