Žuvanie, chrúmanie pukancov v kine, škrabanie nechtov po látke: tieto zvuky sú pre väčšinu z nás takmer nepostrehnuteľné, pre dvadsaťosemročnú Soniu je však ich počúvanie utrpením.
„Keď počujem matku, ako poťahuje do telefónu, rozzúri ma to natoľko, že musím položiť slúchadlo,“ priznáva mladá žena, ktorú citoval francúzsky týždenník L'Express. Rovnakou anafylaktickou reakciou trpí aj tridsaťdvaročná Laura. Keď jej priateľka je, musí odísť z miestnosti – až taký neznesiteľný je pre ňu zvuk prehĺtania.
Mohli by sme si myslieť, že obe mladé ženy sú rozmarné. Ostatne stáva sa, že ich ich blízki obviňujú z príliš nízkej tolerancie a nepochopenie ich stavu vedie až k hádkam. Ženy však trpia reálnou poruchou: mizofóniou. Čiže nenávisťou voči zvuku.
Poruchu objavili v roku 2000 Pawel a Margaret Jastreboffovci z Emoryho univerzity v Atlante. Nejde o sluchový problém, porucha spočíva v tom, že sa v mozgovej kôre rozpútajú negatívne pocity, ako je hnev, nenávisť, úzkosť alebo znechutenie voči špecifickým zvukom. Podľa oboch vedcov môže byť mizofónia dedičná a s rokmi sa prehlbovať. „Otec, brat a sestra sú trochu ako ja, ale nie až tak. Pozorujem, že tento jav, ktorý sa objavil v dospievaní, nadobúda s vekom čoraz širšie rozmery,“ hovorí Laura.
Traja švajčiarski psychiatri v jednom lekárskom časopise zdôrazňujú, že sa vedecká obec v názore na mizofóniu nezhoduje. „Niektorí vedci hlásajú, že mizofóniu možno považovať za komplex symptómov, ktoré patria k charakteristikám generalizovanej úzkosti alebo schizotypickej poruchy osobnosti. Pripúšťajú však, že je potrebné vykonať štúdie,“ napísali švajčiarski vedci.
V roku 2016 francúzska novinárka Alexandra Vardiová vo svojom príspevku vysvetľovala, ako nenávidí zvuky vydávané ostatnými, najmä ak sú vydávané ich ústami. A to tak, že by mala chuť udrieť toho, kto dýcha, žuje či funí príliš hlasno. Francúzsky herec Bruno Salomone o nej písal tiež v rovnomennom románe.
Táto téma však zaujíma ľudí aj mimo spoločenstva mizofónnych. Je to tak preto, že nás čoraz viac prenasledujú všadeprítomné zvuky. Podľa vyšetrovania agentúry TNS Sofres si o hluku 49 percent Francúzov myslí, že sa situácia s hlukom v meste za posledných desať rokov zhoršila. Preplnené verejné priestory, preťažená verejná doprava, bezohľadní susedia: v meste niektorí znášajú život čoraz horšie.
Štúdia realizovaná v roku 2009 v Holandsku na 50 pacientoch ukázala škálu reakcií mizofónnych ľudí, ktoré sa môžu začínať roztrpčenosťou a končiť slovnou či dokonca fyzickou agresiou.
„Keď som s blízkymi, odchádzam od stola. Keď susedia vo vlaku chrúmajú čipsy, zapchám si uši alebo si nasadím slúchadlá,“ uvádza Laura. Začala chodiť k hypnoterapeutovi. „Bol prekvapený mojou žiadosťou, ale vysvetlil mi, že bude postupovať ako u toho, kto chce prestať fajčiť. Je potrebné preprogramovať mechanizmy obsiahnuté hlboko v podvedomí,“ hovorí.
Sonia sníva o tom, že v lete pôjde na tichý ostrov, kde nikto nebude v jej blízkosti jesť, telefonovať ani hrať na gitare. Ticho je dnes považované za luxus. Podľa amerického vedca Gordona Hemptona na svete existuje len asi 50 miest, kde nie je vôbec žiadny hluk. Vo Francúzsku nie je žiadne.