Vo chvíli, keď pozitívne krvné testy preukážu ebolu, chorí sú umiestnení do hermeticky uzavretých buniek. Kým sa pohybujú na hranici života a smrti, jediný fyzický kontakt s vonkajším svetom sú doktori od hlavy až po päty odetí v dekontaminačných oblekoch, píše denník The Telegraph.
Je tu však jedna výnimka: takmer v každej priehľadnej plastovej bunke je prítomný jeden z tých, čo ebolu prežili a majú proti chorobe vytvorené protilátky. Poskytujú chorým útechu, povzbudenie a pretože nemusia nosiť ochranný odev – ľudský dotyk.
Títo ľudia môžu byť kľúčom k úspechu proti chorobe, ktorú Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) označila za mimoriadnu udalosť svetového dosahu.
Mwamini Masikiová sa dobrovoľne prihlásila ako dobrovoľníčka. V januári sa jej podarilo vyhrať ťažkú a mesiac trvajúcu bitku s chorobou, ktorá zabila jej synovca.
Preživší svoju hrdinskú a vyčerpávajúcu prácu nerobia len v ošetrovniach, sú tiež dôležitou súčasťou jaslí, ktoré prevádzkuje Detský fond OSN (UNICEF). Tu sú umiestnené deti tých, ktorí sa v zdravotníckych zariadeniach liečia. Starať sa o nich v takých podmienkach je náročné – aj keď dostali vakcínu, mohli sa napriek tomu od rodinných príslušníkov ebolou nakaziť. Kým neskončí 21-dňová inkubačná doba, nikto si nemôže byť istý, a preto je izolácia detí zásadná. Starať sa o ne môžu len tí, čo už ebolu prežili.
Najdôležitejšia úloha preživších je ale šíriť správy, že ebola je naozajstnou chorobou a nie len konšpiračnou teóriou vymyslenou Západom a konžskou vládou. Podľa výskumu vykonanom minulý rok na východe krajiny štvrtina všetkých oslovených neverila, že ebola ako choroba vôbec existuje.
Kvôli tomu sa len málo ľudí obťažovalo s preventívnymi opatreniami, ktoré zabránia šíreniu choroby, a starali sa o chorých i mŕtvych. Ebola, medzi ktorej symptómy patrí horúčka, hnačka a občas aj krvácanie z telesných otvorov, sa prenáša pri kontakte s infikovanou osobou.
Miestni ale majú dôvody, prečo byť nedôverčiví. V Severnom Kivu došlo k niekoľkým masakrom zo strany cudzích kmeňov i vládnych vojakov. Vláda tiež mnohým ľuďom v provincii, kde má vyššiu popularitu opozícia, zakázala kvôli ebole voliť v minuloročných parlamentných voľbách.
Podľa zdravotníkov sa však vypláca, keď od dediny k dedine chodia preživší, ktorí rozprávajú svoj príbeh v miestnom jazyku. Ľudia vďaka tomu začínajú brať chorobu vážne a ak sa u niekoho objavia príznaky, vezmú ho do zdravotného strediska. Profesionálom tiež dovolia zariadiť pohreb.
Odvtedy, čo ebola v Kongu prepukla, sa týmto vírusovým ochorením nakazilo 2 546 osôb. Uzdravilo sa ich 721. Choroba zabíjala 90 percent nakazených, za súčasnú nižšiu úmrtnosť možno z časti môžu práve tí, čo prežili. „Psychologický aspekt môže v šanci na prežitie hrať veľkú úlohu,“ tvrdí Franck Abeille, ktorý je koordinátorom projektu pre UNICEF v Kongu. „Má to neuveriteľný účinok, kedy niekto príde do komunity a povie, čím si prešiel a ako prežil. Je to jedna z najcennejších vecí, čo máme,“ dodal Abeille.