Keď je niekto príliš ustráchaný ohľadom svojho zdravia, povieme o ňom, že je hypochonder, aj keď tento termín v skutočnosti vymizol z poslednej verzie diagnostického a štatistického manuálu Americkej psychiatrickej asociácie. Problém však existuje a identifikuje sa podľa dvoch veľmi podobných prejavov: somatické príznaky a úzkosť z choroby.
Je tu aj nový prejav strachu o zdravie. Mohol by sa nazývať hypochondria 2.0, ale používa sa skôr termín kyberchondria. Niektorí používajú termín digitálna hypochondria. Všetky tieto termíny označujú možný vzťah medzi hľadaním lekárskych informácií na internete a rastúcimi obavami o vlastné zdravie.
Somatické príznaky postihujú štyri až šesť percent obyvateľstva. Najčastejšie sú u tých, ktorí trpia chronickou bolesťou svalov, syndrómom chronickej únavy alebo syndrómom dráždivého čreva. Chorý stále sleduje pocity vo svojom tele, a to do tej miery, že je pre neho ťažké viesť bežný život. Hypochonder skôr či neskôr bude hľadať na internete informácie o svojich problémoch.
Vlastná diagnóza však nie je ľahká, a tak sa ľahko stotožní s chorobami, ktoré sa ho netýkajú. „Je to pocit, ktorý človeka zožiera, že naša fyzická stránka je ohrozená čímsi neznámym a strašným,“ hovoria Gordon Asmundson, profesor psychológie na Kanadskom inštitúte pre výskum zdravia, a Steven Taylor, profesor oddelenia psychiatrie na Univerzite Britskej Kolumbie v Kanade.
„Rovnako ako všetky formy úzkosti môže aj táto viesť k zmenám správania, fyziológie a myslenia postihnutého a môže sa z mierneho prejavu zmeniť na ťažký a akútny,“ uvádzajú. Nie všetci hypochondri sa správajú rovnako. Niektorí usilujú o uistenie lekárov, podrobujú sa laboratórnym testom a nechávajú sa hospitalizovať, bez toho, aby z toho mali nejaký úžitok, iní sa správajú úplne inak: pretože sa boja chorôb a lekárov, snažia sa im vyhýbať a nechcú sa podrobiť žiadnej prehliadke.
Zdá sa, že na vývoj hypochondrie má významný vplyv rodina. Podľa psychológov Alessandra Bartolettiho a Giorgia Nardoneho existuje hypochondrická výchova, rodinný scenár založený na strachu z chorôb, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu. Podobné účinky má ochranárska výchova. Je už preukázaný vzťah medzi ochranárskou výchovou a vznikom fóbií, ktoré vedú k hypochondrickým obavám.
K faktorom, ktoré prispievajú k vzniku hypochondrie, patrí nízka úroveň vzdelania a sociálno-ekonomického postavenia, chronické ochorenia v rodine, sexuálne zneužívanie a ďalšie traumy v detstve aj v dospelosti, ženské pohlavie, chronická choroba v detstve a kategórie osôb s rizikovým povolaním.
A ako k hypochondrom pristupovať? Vyhýbajte sa výčitkám. Táto porucha nie je žiadna fantázia a kto ňou trpí, má byť rešpektovaný. Povzbudzujte ich, aby sa podrobili určeným terapiám, pomáhajte im sledovať racionálnu cestu, ktorá vylúči prípadnú prítomnosť niektorej organickej poruchy.
Odhovorte ich od samoliečby. Nezľahčujte ich obavy: dôležité je nájsť lekára, ktorý by bol schopný postihnutého vypočuť bez bagatelizovania jeho úzkosti, a ktorý by bol odhodlaný prevziať kontrolu nad liečebným procesom.