Z belasej Zeme do čierneho neba. Zomrel prvý človek, čo plával vo vesmíre

Najsilnejší zážitok, aký mu osud doprial, bola tá necelá štvrťhodinka, keď sa nachádzal v otvorenom vesmíre, vyznal sa svojho času pre naše noviny. Letel rýchlosťou vyše 28-tisíc kilometrov za hodinu pripevnený ku kozmickej lodi päťmetrovým lanom. „Mal som možnosť ako prvý človek uvidieť na vlastné oči celú zemeguľu z odstupu. To nik predtým nevidel,“ povedal a priznal sa, že sa trocha aj zahanbil za banálnu vetu, ktorú vtedy, 18. marca 1965, mimovoľne vypustil z úst: „Zem je skutočne guľatá.“

Ako prvé ho prekvapilo, ako oslepujúco jasné je Slnko. Z ľavej strany sa pred ním zjavilo Bulharsko, potom Rumunsko, Grécko, Taliansko. „Zdvihnem hlavu a vidím celé Baltické more – záliv pri Kaliningrade, kde som vyrastal. Všetko ako na veľkom glóbuse,“ tešil sa dodatočne, že vesmírnu loď namiesto plánovaných tristo kilometrov vynieslo až do takmer 500-kilometrovej výšky, odkiaľ sa mu naskytol pohľad naraz na celú Európu.

„Na človeka to tam pôsobí zvláštne. Hlboké ticho. Dole je čierne nebo. Hore belasá Zem. A tie neskutočné farebné odtiene! Hneď ma zarazilo, že Čierne more je skutočne čierne, najtmavšie zo všetkých. Ale odkiaľ to vedeli naši predkovia, keď ho tak pomenovali bez pohľadu z výšky?“ zamyslel sa najúspešnejší maliar spomedzi dobyvateľov vesmíru. Pôvodne ho prijali na akadémiu výtvarných umení, ale keďže v Rige bol pre najmladšieho z ôsmich súrodencov chudobnej rodiny pridrahý internát, išiel napokon do vojenského leteckého učilišťa.

Svojmu oku výtvarníka mohol ďakovať aj za to, že ho vybrali na prvú vesmírnu vychádzku. Hlavný konštruktér Sergej Koroľov vraj chcel, aby ten, kto prvý vystúpi do otvoreného kozmu, dokázal uvidené obrazne popísať. On to aj namaľoval.

Vesmírna vychádzka ho mohla stáť život. Nafúkol sa mu skafander a otvorom sa nevedel pretlačiť späť na palubu. „Kyslík som mal na pol hodiny, päť minút zostávalo do vstupu do tieňa, po čom takmer na hodinu nastane hustá tma. Ak by som čakal radu zo Zeme, neprežijem,“ spomínal pre Pravdu. Porušil všetky inštrukcie. Keďže sa mu prsty vyšmykli z rukavíc a nemal sa ako zachytiť rukami, do otvoru výstupovej komory vošiel hlavou vpred, opačne, ako mal. Aby sa otvorom pretlačil, znížil si v skafandri tlak na polovicu, čím riskoval, že mu vzkypí dusík v krvi, čo by malo fatálne dôsledky. Potom sa ešte v pritesnej komore musel otočiť. Zachránila ho fyzická kondícia, v tých časoch každou rukou vzoprel 90 kilogramov. Za to, že konal na vlastnú päsť, ho po návrate chceli pokarhať, napokon však uznali, že nič iné mu nezostávalo. Ďalšia kritická situácia nastala návrate do modulu. Príklop pri zavretí totiž nezapadol úplne a cez nepatrnú štrbinu unikal vzduch. A systém regenerácie začal vtláčať toľko kyslíka, že jeho parciálny tlak vzrástol na trojnásobok normy. „To je už traskavý plyn. Keby preskočila najmenšia elektrická iskra, rozptýlime sa na molekuly. Sedem hodín sme s tým bojovali tak úporne, až sme zaspali,“ spomínal kozmonaut, po ktorom Arthur Clarke vo svojej Druhej vesmírnej odysey pomenoval románovú vesmírnu loď. Anjel strážny však aj tentoraz stál pri posádke Voschodu 2. „Spali sme v skafandroch a ventilačnou hadicou som nedopatrením zapol prepínač. Tlak prudko stúpol, zatlačil na príklop, ten tesne dosadol na svoje miesto a stav atmosféry v kabíne sa dostal do normálu,“ smial sa Leonov po rokoch.

Séria havarijných situácií sa tým neskončila. Kozmonautov čakalo ešte napínavé pristátie, ktoré po zlyhaní automatického systému ako prví v histórii uskutočnili ručne. Museli plne vziať na seba výpočet miesta pristátia i času zapnutia brzdiaceho motora. Keďže boli na opačnej strane zemegule, nik im nemohol radiť. Namiesto v kazašskej stepi tak dosadli v severouralskej tundre, kde ich nik nečakal. V dvadsaťpäťstup­ňovom mraze sa ocitli uprostred hustého lesa, kde bolo po plecia snehu. Záchranári k nim dorazili až druhý deň. Tretí deň museli ešte na lyžiach prejsť deväť kilometrov k miestu, kde mohol pristáť vrtuľník. Ešte dva razy zostal nažive len vďaka hre osudu. V januári 1969 ho len o vlások minuli výstrely atentátnika, ktorý si zmýlil limuzínu šéfa Kremľa Leonida Brežneva s autom, v ktorom sa viezli kozmonauti. Útočník vypálil dva zásobníky, zabil šoféra, dvoch kozmonautov ľahko zranil, ale Leonovovi sa nič nestalo. „Môj kabát so stopou po guľke je dnes v depozite Historického múzea v Moskve,“ pochválil sa v rozhovore pre Pravdu.

Hrobárovi z lopaty unikol aj v júni 1971, keď mal ako veliteľ lode Sojuz 11 letieť na orbitálnu stanicu Saľut 1. Jeden z jeho druhov však krátko pred štartom neprešiel zdravotnou previerkou a musela letieť náhradná posádka. Pri návrate na Zem všetci traja kozmonauti zahynuli v rozhermetizovanom pristávacom module.

Posledný hviezdny okamih ako kozmonaut zažil Leonov v roku v roku, keď si podal vo vesmíre ruku s americkými astronautmi. Spojenie lodí Sojuz a Apollo na orbite sa v čase vrcholiacej studenej vojny stalo predzvesťou otepľovania vzťahov superveľmocí.

Zostal mu aj jeden nesplnený sen. Leonov netajil, že mu bolo ľúto prehratých lunárnych pretekov s Američanmi. Hoci bol sovietskym kandidátom číslo jeden a absolvoval náročnú prípravu nielen na oblet, ale aj na výsadok, na Mesiac nikdy nevkročil. Moskva totiž po úspechu USA program zrušila.