Často je na mieste zmena zamestnania. Nie však vždy. Ako znovu nájdeme vzpruhu, ktorá nám vráti chuť sa ráno zobudiť do nového dňa?
Opakujúce sa úlohy, činnosť nezodpovedajúca našim najhlbším očakávaniam či nedostatok uznania zo strany nadriadených môžu rýchlo zbaviť chuti do práce zamestnanca, ktorý už nevidí dôvod na to, aby pracoval z plných síl.
Ak vznikne príliš hlboká priepasť, máme dve možnosti: pokúsiť sa dať znovu zmysel svojej práci, alebo ju opustiť. V nedávnej štúdii francúzskeho štatistického úradu Dares autori porovnávali, aké zamestnanie vykonávalo 13 900 ľudí v roku 2010 a v roku 2015. Ukázalo sa, že 22 percent sledovaných osôb počas tohto obdobia zamestnanie zmenilo. Pritom ľudia, ktorí menia zamestnanie, túžia predovšetkým po zlepšení pracovných podmienok.
Človek môže svoje povolanie milovať, ale zároveň z práce odísť. Doktorka filozofie Julia de Funèsová zdôrazňuje, že schopnosti pracovníkov nie sú vždy využívané tak, ako by si títo ľudia priali. „Mnoho zamestnaní je pretechnizovaných. Technika však má byť prostriedok, nie zmysel! Ak sa chcem naučiť stupnicu, je to preto, aby som mohla hrať na klavíri. Ak tomu tak nie je, strácam záujem. Nie je to isté aplikovať vedomosti vyspelej technológie k tomu, aby sme predávali tovar, a na to, aby sme sa podieľali na pokroku v medicíne, v školstve alebo v inej oblasti, ktorá slúži druhým,“ uvádza de Funèsová.
Tkvie zmysel povolania teda v tom, ako ďaleko je spoločensky prospešné? „V niektorých prípadoch áno. Nie však nutne: ak pracujem pre svoje deti, má to zmysel. Ak pracujem, aby som dosiahla spoločenské uznanie alebo zarobila dosť peňazí, potom tiež. Ale keď pracujem len preto, aby som pracovala, obmedzuje ma to,“ hovorí de Funèsová.
Dôležité je sa so svojou prácou stotožniť. Podľa filozofa Charlesa Pepinoa môže byť človek šťastný, keď môže zmerať výsledok toho, čo robí. „Vo veľkých podnikoch, kde výtvor prechádza 15 stupňami kontroly, to nie je možné. Keď sa vo svojej práci nenájdeme, nemôžeme v nej nájsť uspokojenie. A tým pádom nezískavame ani reálne uznanie od nadriadených alebo kolegov,“ hovorí.
Mnoho diplomovaných z popredných vysokých škôl mení zásadne svoju profesiu. V jednej z najväčších škôl dizajnu vo Francúzsku Marine ubezpečovali, ako sa v zamestnaní uplatní. Skutočnosť však bola iná. „Rovnako ako ja aj mnoho mojich spolužiakov opustilo veľké podniky, pretože im predkladali dosť zodpovednosti. Stali sa umelcami a sú teraz vlastnými pánmi,“ tvrdí Marine.
Sama v roku 2014 opustila svoje zamestnanie a sústredila sa na to, čo ju baví. „Vedela som, že si spočiatku zarobím sotva na základné životné potreby, ale išla som do toho,“ hovorí. Vo svojej cukrárni našla zmysel. „Robím niečo vlastnými rukami, žnem ovocie svojej práce vo chvíli, kedy zákazník ochutná môj koláč. Robím ľuďom radosť,“ zdôrazňuje Marine.
Podľa de Funèsovej je dôležité, aby sa ľudia stali autormi a aktérmi toho, čo podnikajú. Spokojnosť neznamená myslieť na výkon, ale na výsledky.
Ako si môžeme byť istí tým, že sme sa vydali správnym smerom? Často je dobré vypočuť si názor zvonku. Zamestnanci, ktorí stratili zmysel práce, navštevujú ordináciu pracovnej psychologičky Karine Jouysové-Artušovej. „Zisťujem ich zdroje, ich schopnosti. Vytvárame profil ich profesionálneho a osobného života, aby sme zistili, či majú upevniť svoje postavenie v podniku, alebo odísť inam. Často stačí nevyhnutná prestávka, ktorá umožní pozrieť na prácu z iného uhla,“ hovorí. Takýto odstup umožnil Marine, aby sa pustila do niečoho iného a zriadila si cukráreň.