Ako ale ukazuje simulácia spoločnosti Ansys, obyčajný dvojmetrový rozostup nestačí. Z hľadiska rozstreknutia kvapôčok pri kýchnutí je bezpečnejšie, keď bežci utekajú vedľa seba. Najväčšou istotou je však dodržiavať si odstup ešte väčší a nebehať priamo za sebou.
Zachovávanie minimálne dvojmetrového odstupu je jedna zo zásad spomaľovania šírenia nákazy novým koronavírusom. Simulácia technologickej spoločnosti Ansys, ktorá sa okrem iného zaoberá aj simuláciou pohybu kvapalín ukazuje, že odporúčaný postup pri behaní nemusí byť bezpečný.
„Keď veľryba či delfín vyfúknu z dýchacieho otvoru vodu, tak ju vidíme a môžeme pred ňou uskočiť,“ použil prirovnanie Marc Horner, šéf medicínskeho oddelenia spoločnosti Ansys. „Keď ale niekto zakašle ale kýchne, stane sa to veľmi rýchlo a kvapôčky sú príliš malé,“ vysvetlil pre Daily Mail. Pomocou simulácie chce, aby si ľudia vytvorili mentálny obraz toho, kam až kvapôčky môžu doletieť.
Pre potreby simulácie Ansys bola použitá vzdialenosť medzi bežiacimi ľuďmi v dĺžke 1,8 metra. Simulácia rozptylu kvapôčok potom ukazuje, čo je logické, ale mnoho ľudí si to nemusí uvedomovať. „Keď niekto zakašle, kvapôčky sa rozprášia do vzduchu a ak bežíte približne dva metre za ním, vbehnete priamo do nich,“ uviedol Horner.
Simulácia ukazuje, že bezpečnejšie ako v dvojmetrovom rozostupe je bežať vedľa seba. Ešte bezpečnejšie potom je nebehať za sebou, ale držať sa od bežca bokom.
Horner pripomína, že simulácia nepočíta s vetrom. Nemá tiež za cieľ stanoviť presný odhad bezpečnej vzdialenosti. Vzhľadom k mnohým faktorom, ktoré rozptyl kvapôčok ovplyňujú, to ani nie je možné.
„Keď ale máte tento mentálny obraz v hlave, poviete si: Ok, behať za niekym dva metre nemusí stačiť, musím sa ešte viac stiahnuť,“ uviedol Horner a dodal, že ľudia potrebujú názorne pochopiť, prečo sú potrebné nariadenia o sociálnom dištancovaní sa a vytváraní podobných mentálnych obrazov v tom pomáha.