Všetky tieto mýty zvyšovali rizikové správanie a zhoršovali krízu. Teraz sme svedkami čerstvej záplavy dezinformácií – tentoraz okolo pandémie koronavírusu. Od facebooku po WhatsApp patrí medzi najčastejšie zdieľané zvesti čokoľvek od toho, ako epidémia vznikla, až po „zaručené“ spôsoby, ako predísť nákaze.
Dokonca aj zdanlivo neškodné dezinformácie môžu v ľuďoch vyvolať falošný pocit bezpečia, odradiť ich od dodržiavania vládnych pravidiel a nahlodávať dôveru v zdravotné úrady a organizácie.
Existujú dôkazy, ako ľahko sa podobné zvesti uchytia. Podľa marcového prieskumu spoločnosti YouGov a denníka The Economist si 13 percent opýtaných Američanov myslelo, že kríza okolo choroby Covid-19 je len novinárska kačica. A 49 percent verilo, že epidémia mohla byť ľudským dielom.
Akokoľvek môžeme dúfať, že vyššie vzdelanie či lepšie duševné schopnosti pomôžu oddeliť fakty od fikcie, dajú sa ľahko nájsť príklady mnohých vzdelaných ľudí, ktorí tiež skočili na lep klamlivých informácií. A ich šírenia sa dopustili dokonca aj niektorí najvyšší svetoví predstavitelia, pri ktorých by sa dala čakať keď už nie väčšia múdrosť, tak aspoň väčšia opatrnosť voči nepodloženým správam.
Psychológovia sa už pustili do skúmania tohto fenoménu. Snáď ich zistenia povedú k novým spôsobom, ako sa chrániť pred dezinformáciami a pomôcť zastaviť ich šírenie – a súvisiace naivné správanie.
Súčasťou problému je samotná povaha klamlivých správ. Každý deň sme neustále bombardovaní informáciami, a často sa tak musíme spoliehať na vlastnú intuíciu pri rozhodovaní, či je niečo správne.
Šíritelia nepravdivých správ navyše používajú niekoľko prostých trikov, ktorými nás zmätú, aby sme nezapájali kritické myslenie – a nepokúsili sa napríklad overiť zdroj správy. Ako uviedli autori jednej zo štúdií na túto tému: „Keď myšlienky plynú hladko, ľudia majú tendenciu prikyvovať.“
Eryn Newmanová z Austrálskej národnej univerzity zistila, že prostá prítomnosť obrázku sprevádzajúceho nejaké tvrdenie zvyšuje našu dôveru v jeho presnosť – a to aj v prípade, že onen obrázok súvisí s danou témou len okrajovo.
Napríklad všeobecný obrázok vírusu sprevádzajúci tvrdenie o novej liečbe síce neposkytuje potvrdenie samotného vyhlásenia, ale pomáha nám vizualizovať si celý proces. A túto schopnosť spracovať predkladanú informáciu vnímame ako fakt, že tvrdenie je pravdivé.
Z rovnakých dôvodov obsahujú dezinformácie živý opis alebo osobné príbehy. Zahŕňajú tiež dostatok známych faktov alebo údajov – napríklad zmienku o dobre známej lekárskej organizácii – aby lož vyznela presvedčivo.
Dokonca aj samotné zopakovanie nejakého tvrdenia – či už v rámci rovnakého textu alebo v niekoľkých správach – môže zvýšiť „vierohodnosť“ tým, že zosilnie pocit známosti danej informácie, ktorú mylne zameníme za faktickú presnosť. Takže čím častejšie nejakú informáciu zaznamenáme, tým pravdepodobnejšie je, že to budeme pokladať za pravdu – aj keď sme boli na začiatku skeptickí.