Knihy, filmy aj seriály nám pripomínajú, že sme nielen ľuďmi múdrymi, ale tiež zraniteľnými, píše agentúra AFP.
„Ak je sci-fi na niečo dobré, tak je to jeho schopnosť na základe prítomnosti odhadnúť, ako bude vyzerať budúcnosť a povedať: pozor!“ vysvetľuje Jean-Pierre Andrevon, autor knihy Le monde Enfin (Konečne svet). Jeho dielo, ktoré sa stalo klasikou svojho žánru, opisuje, ako by vyzeral svet po pandémii. Avšak „epidémia je iba jednou z tisícky pohrôm, ktoré ľudstvo čakajú, alebo ktoré sú v každom prípade možné, pravdepodobné,“ dodáva spisovateľ.
Od roku 1826, kedy vyšla kniha Posledný človek od spisovateľky Mary Shelleyovej (autorky legendárneho románu Frankenstein) cez film Nákaza z roku 2011 od režiséra Stevena Soderbergha, po minuloročnú televíznu drámu Roky a roky v hlavnej úlohe s britskou herečkou Emou Thompsonovou, vírus prenikol do sveta sci-fi oveľa skôr, ako terajšia nákaza koronavírusu zachvátila planétu.
„Vírus je vďačnou témou science fiction. Môže sa prenášať rôznymi telesnými tekutinami (krv, sliny, spermie), môže byť nebezpečný nepreberným množstvom spôsobov, jeho latentné obdobie môže vyzerať všelijako (vírus vo vás zostane, nespôsobí vám žiadne ťažkosti, až do chvíle kedy…). Môže sa bleskovo rozšíriť a mať ničivé následky (ako psychické, tak fyzické). To nás desí a pripomína nám, že človek múdry je predovšetkým človekom zraniteľným,“ vysvetľujú odborníci Roland Lehoucq a Jean-Sébastien Steyer vo svojej knihe, ktorá skúma vedecko filmový žáner z pohľadu vedy.
Každý jednotlivý tvorca následne dodá svoj osobitý koniec: u niektorých šírenie vírusu stvorí hordy zombie (film 28 dní potom režiséra Dannyho Boyla či snímka Svetová vojna Z režiséra Marca Fostera), u ďalších pandémie spôsobia ekonomický kolaps (film Zrodenie planéty opíc od Ruperta Wyatta).
„V science fiction často pandémie zahubia ľudstvo, ale nie zvyšok planéty, v súlade s dlho známym náhľadom na svet: ľudia sú druh ako každý iný a jedného dňa zo Zeme vymiznú,“ vysvetľuje filozofka Natacha Vasová-Deyresová z univerzity vo francúzskom Bordeaux.
Ak v súčasnosti vidíme, ako sa hranice medzi realitou a fikciou stierajú, je to preto, že „fikcia z veľkej časti čerpá z reality a rôzne správy a historky počas pandémie (cestujúci, čo sa nakazili v zahraničí; človek, ktorý sa prebral z kómy ) sa naozaj nemusia prikresľovať,“ poznamenávajú Lehoucq a Steyer, ktorí zároveň pripomínajú, že vírusy, títo „neviditeľní zabijaci“, majú v dejinách ľudstva „na svedomí viac životov, než všetky vojny dokopy“.
„Mnoho scenárov vo vedeckom žánre nás už dávno varovalo pred najrôznejšími príčinami vyhynutia ľudstva či koncom našej industrializovanej spoločnosti,“ uvádza Vasová-Deyresová. A ak si veľa ľudí stiahlo film Nákaza, „robia tak preto, aby sa pozreli smrti našej spoločnosti do tváre, aby tomu porozumeli, zamysleli sa“.
Znamená súčasná reálna situácia koniec choroby ako námetu science fiction? „Možno si spisovatelia takzvanej vysokej literatúry nájdu spôsob, ako sa s epidémiou vysporiadať cez svoje postavy, prečo nie. Ale pre mňa, ako pre autora sci literatúry, to znamená koniec,“ vysvetľuje Andrevon. Inšpiráciou mu však môžu byť iné možné katastrofy: znečistenie ovzdušia, devastácia životného prostredia či preľudnená planéta.
„Čo sa týka ekológie, už dlho pred nebezpečenstvami varujeme,“ povzdychol si Andrevon. „Musíte sa pozrieť na čísla, musíte sa pozrieť na vývoj spoločnosti a zamyslieť sa nad tým, čo sa môže stať v nasledujúcich 20 alebo 50 rokoch,“ uzatvára spisovateľ.