Prvá vierohodná a úspešná ľudská transplantácia na svete sa ale uskutočnila až v roku 1905 v Košiciach, kde očný chirurg Eduard Zirm transplantoval ľudskú rohovku.
Jedným z najstarších transplantológov bol indický lekár Sušruta, ktorý okolo roku 500 pred naším letopočtom kožnými štepmi „vylepšoval“ tvár ľuďom, ktorým za trest odrezali nos. V západnej medicíne ako prvý detailne opísal chirurgiu zmrzačených častí pomocou transplantácie Gaspar Tagliacozzo (1547 – 1599) z Bologne, ktorý zdokonalil metódu plastickej operácie nosa používanú vtedy v Taliansku (paža bola špeciálnym úchytom pripevnená k nosu dovtedy, než sa koža „sama transplantovala“).
Priekopníkom v oblasti transplantácie orgánov bol aj Francúz Alexis Carrel (1873 – 1944), otec cievnej chirurgie, ktorý vykonal množstvo úspešných transplantácií tkanív aj orgánov na psoch. Podľa niektorých zdrojov vykonal prvú ľudskú transplantáciu obličky ruský lekár Sergej Voronov v roku 1936, pacientka však po dvoch dňoch zomrela.
Oblička sa stala prvým transplantovaným orgánom u človeka, lebo jej odobratie a implantovanie je relatívne jednoduché a v prípade neúspechu bola od štyridsiatych rokov 20. storočia k dispozícii dialýza.
Svetový primát v úspešnej transplantácii ľudského orgánu, ale mnohými prameňmi neuznávaný, si 17. júna 1950 pripísal Američan Richard Lawler, ktorý transplantoval obličku Ruth Tuckerovej. Lawler Tuckerovej voperoval obličku mŕtvej ženy len za 45 minút a po mesiaci bola pacientka prepustená do domáceho ošetrovania. V apríli 1951 sa však musela do nemocnice vrátiť, pretože jej oblička produkovala čoraz menej moču. Pri novej operácii Lawler objavil mŕtve tkanivo, ktoré znamenalo odmietnutie implantátu organizmom. Napriek tomu prvá pacientka s transplantovanou obličkou žila ďalších päť rokov.
Ako prvá úspešná transplantácia obličky býva často uvádzaná až tá, ktorú vykonali v decembri 1954 bostonskí špecialisti pod vedením Josepha Murraya, ktorý v roku 1990 dostal za priekopnícke činy na tomto poli Nobelovu cenu. Aby eliminovali riziko odmietnutia implantátu, uskutočnili v Bostone transplantáciu medzi jednovaječnými dvojčatami a príjemca tak žil ďalších osem rokov. Prvú transplantáciu obličky medzi geneticky odlišnými jedincami vykonal Murray v januári 1959 a v roku 1962 aj on uskutočnil prvú transplantáciu obličky od mŕtveho darcu. Začiatkom šesťdesiatych rokov už mal k dispozícii aj prvé imunosupresívum, teda liek, ktorý pomáha zabrániť odmietnutiu transplantovaného orgánu.
Prvá transplantácia obličky v Československu bola vykonaná 23. novembra 1961 vo Fakultnej nemocnici v Hradci Králové, pacientka ale zomrela po 16 dňoch na infekciu. Prvá úspešná transplantácia, po ktorej žil pacient s transplantovaným orgánom tri roky, sa v Československu uskutočnila v Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM) 21. marca 1966.
V súčasnosti sú transplantácie obličiek už relatívne a s nadsázkou povedané rutinnou záležitosťou. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) ich vo svete ročne transplantujú okolo 70 000 a približne 46 percent týchto orgánov pochádza od žijúcich darcov. Zrejme najdlhšie žijúcim príjemcom obličky od nepríbuzného darcu bol Američan Bill Thompson, ktorý dostal obličku v roku 1966 ako pätnásťročný a zomrel až v máji 2008 na rakovinu. Keď obličku dostal, bola jeho šanca dožiť sa dospelosti asi 20 percent, dnes by mal nádej približne 95-percentnú.
Vďaka pokroku medicíny môžu v súčasnosti lekári robiť transplantácie medzi darcom a príjemcom, ktoré by ešte pred desiatimi rokmi neboli možné. Dokážu napríklad odstrániť protilátky proti krvnej skupine, takže žijúci darca a príjemca nemusia mať rovnakú krvnú skupinu. Rovnako vedia lekári eliminovať protilátky napríklad proti znakom na bielych krvinkách.