V posledných mesiacoch žije tridsaťročná počítačová expertka Marine podľa svojich slov ako korytnačka. Akonáhle sa k nej niekto cudzí priblíži na ulici alebo v obchode, stiahnu sa jej automaticky ruky a hlava, ako by sa chcela skryť vo svojom pancieri.
Odkedy sa v našich životoch usídlil koronavírus, neznesie Marine, ktorá je inak spoločenská, žiadny fyzický kontakt. Stačí objatie, pohladenie alebo obyčajný stisk ruky, aby ju to vykoľajilo. „Ak sa ma niekto dotkne, dokonca aj niekto blízky, cítim sa ako v pasci, ako by som sa dusila,“ hovorí.
Tejto reakcii sa hovorí haptefóbia, čiže chorobný strach z telesného dotyku. Tridsaťštyriročná Sarah sa zmenila odvtedy, ako podnik, kde pracovala, zatvorili. Najprv všetko prehnane dezinfikovala. „Zmocňoval sa ma panický strach z nákazy, a keď som sa vrátila domov, už som nechcela vyjsť a nikoho vidieť,“ zveruje sa.
Takéto správanie je podľa sociálneho psychológa Sylvaina Delouvéa legitímne. „Vláda zdôrazňovala skutočnosť, že nemáme žiadnu očkovaciu látku a že jediným spôsobom, ako zabrániť šíreniu nákazy, je dodržiavať bezpečnostné opatrenia, tak sme si spojili dotyk s hrozbou,“ uvádza. „Proti HIV sa chránime prezervatívom, proti tehotenstvu tabletkou, ale táto prevencia je tvárou v tvár Covidu-19 nanič,“ dopĺňa filozof Bernard Andrieu.
Akonáhle sa začali opatrenia uvoľnovať, odchádza Sarah z bytu pokojnejšia, ale opatrná. „Vyhnem sa, keď niekoho stretnem, dávam si pozor, keď mi pokladníčka podáva účet, aby som sa nedotkla jej prstov,“ uvádza. V iných situáciách sa jej zmocňuje panika. „Keď stojím v rade, kde ľudia nerešpektujú rozostupy a priblížia sa ku mne, zmocňuje sa ma klaustrofóbia,“ upresňuje.
„Niektorí ľudia sú citlivejší, pretože sa v minulosti stretli s nejakou chorobou alebo s úmrtím blízkej osoby. Súčasná situácia prehlbuje hypochondriu, obsedantné myšlienky o nákaze či sociálnu fóbiu,“ hovorí psychiater Antoine Pellissolo.
Marine nedokázala prekročiť prah domova pre seniorov, kde žije jej dedko. „Pravidelne mu telefonujem, ale nie som schopná ho navštíviť. Mám strach, že nakazím jeho alebo seba. Tým skôr, že jeho sused z vedľajšej izby zomrel na Covid-19,“ vysvetľuje.
Haptefóbia vedie k úzkostiam u niektorých ľudí, pre iných je užitočná. Napríklad Dharma je rada, že sa už nemusí s nikým bozkávať. „Dlho ma považovali za mimozemšťanku, pretože som tento rituál odmietala. Úprimne povedané je nechutné objímať sa so starými pánmi, ktorých nepoznám,“ uvádza.
„Haptefóbia možno znamená koniec fyzického kontaktu. V čase karantény boli vzťahy udržiavané prostredníctvom internetu. Naša spoločnosť znovu zavádza tabu kontaktu, a aby sme nahradili tento fyzický nedostatok, rozvinuli sme virtuálne dotyk pomocou videokonferencií a práce z domu,“ hovorí Bernard Andrieu.
Tí najustráchanejší si udržiavajú svoje návyky aj po epidémii. Marine čaká na očkovaciu látku proti Covidu-19, aby sa svojej fóbie zbavila. „Dajú mi injekciu a ja zo všetkých síl objímem dedka a dokonca aj jeho ošetrovateľku,“ hovorí.