Dávno preč sú časy krasopisu a plniacich pier. Vo Fínsku už od roku 2016 nie je pre žiakov prvého stupňa povinné písanie viazaným písmom. V Spojených štátoch bola v roku 2015 v 45 štátoch táto výučba voliteľná, ale 14 z nich o dva roky neskôr urobilo krok späť. Písanie rukou, ktoré sa v škole ďalej vyučuje, nie je mŕtve. Je však čoraz viac vytláčané klávesnicami a mnohí dospelí nevezmú nikdy pero do ruky.
Experti uisťujú, že ručné písanie je pre výučbu detí zásadné. Podľa štúdie, ktorú realizovala v roku 2014 pedagogička Laura Dinehartová z Floridskej medzinárodnej univerzity na vzorke 1000 žiakov, deti, ktoré najlepšie píšu, majú výrazne lepšie výsledky v matematike a v čítaní.
„Zvládnutie ručného písania sa zdá byť spojené so schopnosťou vlastnej regulácie, kontroly emócií a učenia, čo sú vlastnosti, ktoré škola vyžaduje,“ usudzuje vedkyňa. Psychologička Virginia Berningerová z Washingtonskej univerzity sledovala žiakov druhého stupňa a dospela k záveru, že deti sú tiež viac kreatívne, keď píšu rukou, tvoria zložitejšie vety a dlhšie texty.
Písanie rukou a na klávesnici neaktivuje rovnaké zóny mozgu
Ručné písanie a písanie na klávesnici neaktivuje tie isté zóny mozgu. „Keď píšeme rukou, predstavíme si písmeno, než ho napíšeme, a potom ho reprodukujeme pohybom ruky. Na klávesnici stačí nájsť správne písmeno a ťuknúť. Pokiaľ ide o motoriku a mentálny prejav, nemajú tieto dva spôsoby písania nič spoločné,“ uisťuje Jean-Luc Velay z univerzity Aix-Marseille.
Písanie rukou nás núti používať mozog: treba štrukturovať myšlienky, syntetizovať, siahnuť do pamäti. „Udržuje to mozog na takej úrovni aktivity, ktorá spomaľuje starnutie. Je to prínosné ako z hľadiska kognitívneho, tak motorického: písanie rukou, ktorému sme sa dlho učili ako deti, vyžaduje presnú kontrolu prstov a zápästia a umožňuje udržiavať si zručnosť,“ hovorí vedec.
Keď sa chopíme pera, aby sme čosi napísali, dávame tým viac zo seba. Na papieri sa ruka pohybuje menšou rýchlosťou, ako keď ťuká do klávesnice: váha a dáva si načas, aby lepšie vyjadrila myšlienku, city. A predstavujeme si, ako bude reagovať adresát, keď to bude čítať.
Písanie na papier je osobné
„Na papieri píšeme menej banalít než na klávesnici,“ vyhlasuje lingvista Alain Bentolila. „Nikdy by som nevyznával lásku textovou správou, ani by som nezvolil tento spôsob komunikácie, aby som vyjadril sústrasť priateľovi, ktorý prišiel o matku,“ dodáva. Naše písanie je osobné: niekedy nás zrádza a odhaľuje, ale umožňuje nám komunikovať s druhými autentickejšie.
„Ruka upokojuje myšlienky, zatiaľ čo brutalita úderu má tendenciu ich zrýchľovať, prevracať myšlienky jednu cez druhú,“ pokračuje Alain Bentolila. Ručné písanie, ktoré má ďaleko k obmedzeniam dĺžky tweetov, nás zmieruje s istou pomalosťou a snáď až prináša radosť z písania. A dokonca aj napriek záľube v sociálnych sieťach a výmenách na WhatsApp si aj mladá generácia zachováva istú záľubu v starom dobrom ručnom písaní: 75 percent mladých Francúzov vo veku od dvanástich do dvadsiatich piatich rokov má podľa štúdie inštitútu Oxford / IFOP z roku 2016 pocit lepšieho sústredenia , ak píše rukou, a 69 percent sa cíti byť kreatívnejších.