Švajčiarska štúdia analyzuje, čo sa deje v mozgu, keď nás prenasledujú zlé sny. Pokiaľ neprekročíme určitý prah hrôzy, môžeme z toho mať aj úžitok, napísal taliansky denník Corriere della Sera.
Zdajú sa nám všetkým, aj keď si niekto z nás po prebudení na nič nepamätá. Snívanie je pre mozog nevyhnutná činnosť. A to dokonca do tej miery, že aj zlé sny majú svoj dôvod. Sú akýmsi nácvikom, ako zvládať strach v reálnom živote, ako lepšie reagovať na situácie, ktoré v nás prebúdza úzkosť aj keď sme hore. Švajčiarski vedci sa snažili predovšetkým zistiť, čo sa deje v mozgu, keď spíme a zdajú sa nám sny.
S pomocou elektroencefalogramu s vysokou hustotou (na hlavu sa prikladá 256 elektród, zatiaľ čo pri štandardnom postupe je to len desať) sledovali 18 dobrovoľníkov, ktorí spali a boli pravidelne budení, aby vedci zistili, či sa im zdali sny a aká bola snová činnosť. Mohli tak identifikovať dve mozgové oblasti, ktoré sa aktivujú, keď vo sne pociťujeme strach: je to insula, ktorá je v stave bdelosti zapojená do vyhodnocovania emócií a aktivuje sa, keď sa učíme, a cingulárny kortex, ktorý má svoju úlohu pri reakcii na nebezpečenstvo.
Oblasti, kde vzniká strach, či už v stave bdelosti či v spánku, sú si podobné. Ďalším krokom bolo zistiť, či hrôzy vo sne majú vplyv na dennú aktivitu. Lampros Perogamvros zo Ženevskej univerzity, ktorý výskum koordinoval, dal takmer stovke dobrovoľníkov diár, kde si mali počas týždňa zaznamenávať svoje sny a emócie pociťované počas snov, ale tiež to, či majú skúsenosti s hrôzostrašnými snami. Potom, čo ich podrobil magnetickej rezonancii, videl, ako sa pri neutrálnych či emotívne negatívnych snoch aktivuje mozog, predovšetkým oblasti, kde sídlia emócie, ako je amygdala, prefrontálny kortex, insula a cingulárny kortex.
„Čím dlhšie pociťujeme v snoch strach, tým menej sa predstavami budiacimi hrôzu aktivuje amigdala, insula a cingulárny kortex. Naopak, prefrontálny kortex, ktorý funguje ako brzda amygdaly, keď cítime strach, sa aktivuje podľa toho, koľko zlých snov máme: čím viac ich máme, tým viac sa aktivuje,“ vysvetľuje Perogamvros.
„Sny môžu byť preto akýmsi nácvikom: simulujú hrôzostrašné situácie, zatiaľ čo spíme, a pripravujú nás na to, aby sme s väčšou chladnokrvnosť čelili skutočnému nebezpečenstvu, s ktorým sa stretávame v stave bdelosti,“ hovorí vedec. Upresňuje, že nejde o nočné mory, ktoré nás prebudia uprostred noci s prudko bijúcim srdcom. „Ak hrôza vo sne prekročí určitú hranicu, zisk v podobe regulácie emócií sa stráca,“ dodáva Perogamvros.