Tie najmenšie si tento rok neužili narodeninové večierky, prestali sa chodiť hrať ku kamarátom a často vynechali aj škôlku. Môže mať na ne dlhodobý vplyv sociálnej izolácie, do ktorej ich koronavírus poslal vo veku, kedy sa majú postupne učiť začleňovať do spoločnosti mimo rodiny? pýtal sa vo svojom článku denník The New York Times.
Keď sa tento rok v lete dvojročná Alice McGrawová prechádzala s rodičmi po brehu jazera Tahoe a uvidela v diaľke prichádzať inú rodinu, zastavila sa, ukázala na nich a rodičom oznámila: „Ľudia!“. Podľa svojej matky už sa totiž dievčatko naučilo, že sa má vonku snažiť nepribližovať k ďalším ľuďom, aby sa vyhlo nákaze. V tom sa nelíši od svojich rovesníkov, ktorí sa kvôli pandémii ocitli v akejsi bubline, kde chýbajú ďalšie osoby a najmä rovesníci.
Generácia covidových batoliat teraz vyrastá inak, než bolo doteraz zvykom. Rodiny sa nenavštevujú, hodiny cvičenia a spievania sú zrušené, nekonajú sa narodeninové večierky, preč je intimita spoločného stavania báboviek na piesku alebo hrania na ihrisku. Veľa rodín svoje deti neprihlásilo do škôlky a mnohí škôlkari prestali kvôli riziku nákazy do škôlky chodiť. S nástupom zimných mesiacov si začínajú rodičia klásť otázku, či sociálna deprivácia nebude mať na zdravý vývoj ich potomkov dlhodobý vplyv.
„Ľudia zvažujú pre a proti a snažia sa dospieť k tomu, čo je horšie: vystaviť dieťa riziku nákazy alebo ho hendikepovať tým, že ich izolujú od spoločnosti,“ hovorí Suzanne Gendelmanová, matka 13 mesačnej Mily. „Moja dcéra v poslednom čase videla viac žiráf v zoo než detí,“ podotkla.
Žiadne vedecké štúdie na túto tému zatiaľ nevznikli, ale odborníci sa domnievajú, že izolácia by na malé deti nemala mať príliš negatívny vplyv, pretože v ranom veku sú pre ne najdôležitejšie vzťahy s rodičmi. Napriek tomu je ale dokázané, že interakcia s rovesníkmi ovplyvňuje vývoj mozgu a hrá dôležitú úlohu napríklad v tom, ako sa deti učia hovoriť.
Podľa Johna Hagena, emeritného profesora psychológie na Michiganskej univerzite, by sa bolo treba dlhodobých nepriaznivých dôsledkov izolácie obávať vo chvíli, ak by karanténa trvala „nie mesiace, ale skôr roky“. „Nie je to niečo, čo by malo spôsobiť nezvratné alebo dlhodobé ťažkosti,“ domnieva sa.
Lingvistka Kathryn Hirshová-Paseková, ktorá na americkej univerzite Temple vedie laboratórium na výskum vývoja jazyka u detí si myslí, že súčasná prelomová situácia predstavuje dvojité nebezpečenstvo: jednak to vyplývajúce z faktu, že sa deti toľko nestýkajú a menej sa spoločne hrajú, a jednak to, že si osvoja prístup, podľa ktorého iní ľudia predstavujú riziko.
Scény, kedy matky zakazujú svojim deťom priblížiť sa k dospelým či rovesníkom, sú teraz veľmi časté. Matka 14 mesačného Cashera napríklad opísala, ako sa jej syn chcel na ulici spriateliť s cudzím chlapčekom. „Casher sa vydal k tomu dvojročnému chlapcovi, ale jeho mamička ho nepustila bližšie. Rozumiem tomu, ale bolo mi to veľmi ľúto,“ povedala Elliott O'Connorová. „Keď vidíte, ako sa dieťa na ihrisku osamelo hrá, tak je to smutné,“ dodala.
Niektorí rodičia začali izoláciu riešiť tak, že sa vonku schádzajú s niekoľkými ďalšími rodinami, aby deťom dopriali možnosť sa spoločne pohrať.
Psychologička Brenda Vollingová si napriek všetkému myslí, že deti čas strávený v izolácii nijako zvlášť nepoznamená. Viac ich môže ohroziť to, keď karanténa negatívne ovplyvní atmosféru v rodine alebo psychickú pohodu rodičov. „Tí sa snažia skĺbiť prácu a rodinu, všetci zatvorení na jednom mieste,“ hovorí Vollingová. Ak sa nahromadia problémy a rodičia sa začnú hádať alebo upadnú do depresií, potom nie sú schopní pružne reagovať na potreby detí a ľahko sa rozčúlia. „To je potom oveľa horšie, než vynechať pár hraní s kamarátmi,“ dodáva.