Konštantín sa totiž obrátil na kresťanskú vieru a pre siedmy deň v týždni potom pre mnoho povolaní prácu obmedzil a sudcom, obchodníkom a mestskému obyvateľstvu ju výslovne zakázal.
Cieľom zákazu práce bolo umožniť ľuďom priblížiť sa k Bohu, zdokonaľovať sa v súlade s ideami kresťanstva sám seba prostredníctvom spoločnej nedeľnej bohoslužby. Od čias Konštantína tak určoval život kresťanského sveta rytmus pracovného týždňa a sviatkov. Pravidelným dňom odpočinku, zaisteného až na výnimky aj tým najchudobnejším, bola nedeľa a na tejto skutočnosti sa po mnoho storočí nemenilo nič. Viacdenný víkend je „výdobytok“ modernej doby.
Raní kresťania označovali nedeľu za „deň Pána“, „dies dominica“, a tento termín prešiel do všetkých románskych jazykov. V slovanských jazykoch je termín „nedeľa“ bezpochyby kresťanského pôvodu, v ruštine sa ale významovo preniesol na celé obdobie „od nedele do nedele“, teda na týždeň, zatiaľ čo deň odpočinku získal ešte expresívnejší kresťanský názov „voskreseňje“ (vzkriesenie). Starí Gréci a Rimania nazývali svoje dni podľa planét, a táto metóda zostala aj v germánskych jazykoch, kde tiež najvýznamnejší deň v týždni patril najväčšiemu z bohov – Slnku (Sunday, Sonntag).
Vykonávanie fyzickej práce v nedeľu bolo už od neskorej antiky drasticky trestané. Podľa zriadenia Narbonnského koncilu z roku 589 musel v takom prípade pristihnutý slobodný človek zaplatiť pokutu piatich zlatých a nevoľník zniesť 100 rán bičom. Cirkev sa tak silno priblížila prísnym predpisom židovstva v dodržiavaní sabatu, hoci ho Ježiš výslovne odmietal, ako poukazujú niektorí bohosloveckí odborníci.
Až v novoveku začala katolícka cirkev stavať do popredia opäť to, čo pre prvých kresťanov bolo jadrom ich požiadavky na nedeľu bez prácu – spoločnú bohoslužbu.