Vedci tvrdia, že „drsné rodičovstvo“, ktoré nedosahuje úroveň závažnejšieho týrania, je bežné a dokonca ho mnoho ľudí z celého sveta považuje za spoločensky prijateľné. Predchádzajúce štúdie už preukázali, že deti, ktoré zažili ťažké týranie, majú menšie prefrontálne kortexy a amygdalu. Tieto dve mozgové štruktúry hrajú kľúčovú úlohu pri regulácii emócií a pri vzniku úzkosti a depresie, pripomína server studyfinds.org.
„Dôsledky idú nad rámec zmien v mozgu,“ hovorí hlavná autorka štúdie Sabrina Suffrenová z Montrealskej univerzity. „Myslím si, že je dôležité, aby rodičia a spoločnosť pochopili, že časté používanie drsných rodičovských praktík môže poškodiť vývoj dieťaťa. Hovoríme o ich sociálnom a emocionálnom vývoji, ako aj o vývoji mozgu.“
Závažné týranie detí, ako napríklad sexuálne, fyzické a emočné, alebo ich zanedbávanie sú spojené s úzkosťou a depresiou v neskoršom veku. V tejto najnovšej štúdii vedci zistili, že rovnaké oblasti mozgu boli menšie u dospievajúcich, ktorí boli v detstve opakovane vystavení tvrdým rodičovským praktikám, aj keď tieto deti nezažili závažnejšie zneužívanie.
„Tieto zistenia sú významné aj nové. Je to prvýkrát, čo sú drsné rodičovské praktiky, ktoré nie sú ešte závažným týraním, spojené so zmenšením veľkosti mozgovej štruktúry, podobne ako to vidíme u obetí závažného zneužívania,“ tvrdí Suffrenová, ktorá dokončila štúdiu v rámci svojej dizertačnej práce na katedre psychológie Montrealskej univerzity. „Štúdia zverejnená v roku 2019 ukázala, že drsné rodičovské metódy môžu spôsobiť zmeny vo fungovaní mozgu detí, ale teraz vieme, že ovplyvňujú aj samotnú štruktúru detského mozgu.“
Jednou zo silných stránok tejto štúdie je, že využíva údaje od detí, ktoré boli od narodenia monitorované po roku 2000 viacerými inštitúciami. V rámci tohto monitorovania sa každoročne hodnotili rodičovské metódy a úrovne úzkosti detí. Tie boli vo veku od dvoch do deviatich rokov. Údaje sa potom použili na rozdelenie detí do skupín na základe toho, do akej miery boli vystavené opakovaným drsným rodičovským postupom.
Suffrenová spolu s kolegami vyhodnotila úroveň úzkosti u detí, ktoré vo veku od 12 do 16 rokov podstúpili magnetickú rezonanciu. „Treba mať na pamäti, že tieto deti boli vo veku od dvoch do deviatich rokov neustále vystavované tvrdým rodičovským praktikám,“ vysvetľuje. „To znamená, že rozdiely v ich mozgoch súvisia s opakovaným vystavením tvrdým rodičovským metódam počas detstva.“
Táto štúdia je prvá, ktorá sa pokúsila identifikovať súvislosti medzi drsnými rodičovskými praktikami, úzkosťou detí a anatómiou ich mozgu. Podieľali sa na nej vedci z Montrealskej univerzity v spolupráci s výskumníkmi zo Stanfordovej univerzity. Závery štúdie zverejnil časopise Development and Psychology.