Detailná analýza zranení spôsobených v boji, ktoré utrpeli členovia malej komunity žijúcej v údolí Nílu pred skoro 20 000 rokmi, odhaľuje, že prehistorickí bojovníci útočili hlava nehlava. Zraňovali a zabíjali ženy aj deti s rovnako vysokou frekvenciou, ako masakrovali mužov, napísal The Independent.
Veľké bitky sa vtedy veľmi neodohrávali, aspoň pokiaľ ide o skúmanú populáciu, naznačuje štúdia. Skôr to vyzerá na časté menšie útoky, kedy sa terčami stávali skupiny rodín. Útoky boli niekedy mimoriadne zúrivé a miera násilia oveľa vyššia, než bolo treba k prostému zabitiu.
Čítajte aj V Číne vedci našli fosílne pozostatky nosorožca vyššieho než žirafa
Niektoré obete mali 10 až 20 nezahojených zranení od šípov či kopijí. A každá z nich bola terčom aspoň jedného útoku. Napríklad jedna žena mala 19 nezahojených rán v boku, nohách, paži, ramene a hlave.
Vedci z Britského múzea a francúzskeho Národného centra pre vedecký výskum pomocou mikroskopov detailne preskúmali pozostatky 61 jedincov z prehistorického pohrebiska nazývaného Džabal Šaháb v severnom Sudáne, ktorí boli exhumovaní v 60. rokoch minulého storočia.
Z týchto 61 ľudí ich 41 percent malo v kostiach zranenia spôsobené šípmi alebo kopijami. Ďalších 21 percent ich bolo zranených alebo zabitých palicami alebo inými tupými predmetmi. U väčšiny ľudí sa skoro polovica viditeľných zranení stihla zahojiť, čo napovedá tomu, že sa stali terčami útoku viackrát – možno niekoľkokrát do roka. Objavené rany pritom dozaista svedčia len o časti útokov, ktorým čelili, pretože tretina ich kostí sa nezachovala a vedci ich nemohli preskúmať. Navyše, mnoho vojnových zranení sa týkalo svalov a orgánov, a sú už prakticky nezistiteľné, podobne ako úplne zacelené poranenia.
Čítajte aj Koronavírusová epidémia vypukla vo východnej Ázii už pred 20 000 rokmi
Väčšina útokov sa odohrala z väčšej vzdialenosti – pomocou kopije alebo lukov a šípov, ktoré boli v oblasti údolia Nílu veľmi sofistikované a navrhnuté tak, aby spôsobili maximálnu stratu krvi. Zdá sa pritom, že v boji prevládali šípy. Výnimku tvorili deti, ktoré útočníci nezriedka zabíjali tupými predmetmi – pravdepodobne kamennými kladivami alebo palicami z kostí či dreva.
Prinajmenšom polovica z 15 detí z pohrebiska vykazovala viditeľné známky toho, že boli (často niekoľkokrát) napadnuté.
Je možné, že úroveň násilia v Džabal Sahab bola obzvlášť vysoká kvôli klimatickým zmenám tej doby, ktoré viedli k väčšej konkurencii medzi rôznymi komunitami. Vnútrozemské údolie Nílu sa stávalo výrazne suchším, kvôli čomu ubúdalo divokej zveri. Tiež Níl samotný bol oveľa nevyspytateľnejší, občasné veľké záplavy ničili prakticky všetku miestnu vegetáciu.
Čítajte aj Vedci objavili lebku dosiaľ nepoznaného druhu pravekého človeka
„Ukázalo sa, že Džabal Šaháb je najstarším pohrebiskom v údolí Nílu a jedným z najskorších miest na svete znázorňujúcim rozsiahle medziľudské násilie. Za tieto časté konflikty bolo najpravdepodobnejšie zodpovedné súperenie o zdroje v dôsledku zmeny klímy,“ myslí si vedec Daniel Antoine z Britského múzea.
Hoci vedci skúmali obete z pohrebiska v posledných niekoľkých rokoch, vedecká práca by nebola možná bez pôvodných vykopávok na mieste, ktoré schválilo UNESCO ešte pred stavbou egyptskej Asuánskej priehrady a následným zaplavením lokality Násirovým jazerom v 60. rokoch 20. storočia. Dnes je pohrebisko z doby kamennej nedostupné – leží na dne jazera.
Čítajte aj Liek používaný 20 rokov chráni aj pred covidom, ukázala ostravská štúdia
Nový výskum je dôležitý, pretože odhaľuje nečakane vysokú mieru násilia, ktoré mohlo vypuknúť, prinajmenšom za určitých okolností, v dobe kamennej. Naznačuje, že neplatili žiadne pravidlá, tradície alebo tabu, ktoré by usmerňovali konflikty medzi komunitami. A to napovedá tomu, že možno neexistovali žiadne etické hodnoty, aspoň pokiaľ ide o zaobchádzanie s členmi iných komunít. Množstvo násilia tiež poskytuje obraz o miere nepriateľstva, ktoré komunity cítili k iným ľuďom. Brutálne vraždenie detí potom naznačuje, že útočníci chceli komunitu radšej vyhladiť, ako len poraziť.
