Urobila povinná vojenčina z chlapcov chlapov? Alebo prerod v muža pod dohľadom režimu

Šikana, dril, nezmyselné rozkazy na strane jednej. Dobrodružstvo, priateľstvá a prerod v muža na strane druhej. Ako to pri vykonávaní základnej vojenskej služby bolo naozaj? Odpovede hľadali českí vedci.

31.10.2021 06:00
vojak Foto:
debata (215)

Šikana, dril, nezmyselné rozkazy na strane jednej. Dobrodružstvo, priateľstvá a prerod v muža na strane druhej. Ako to pri vykonávaní základnej vojenskej služby bolo naozaj? Ako na roky „v zelenom“ spomínajú muži, ktorí ju povinne absolvovali v rokoch od normalizácie až po zrušenie povinnej vojenčiny v roku 2004? Tému československej armády z pohľadu histórie a etnológie zverejnili v časopise A/Veda a výskum, ktorý vydáva Akadémia vied Českej republiky.

Michal Penk, idol mnohých dievčat a žien osemdesiatych rokov, vo svojom hite spieva: „Inak sa nemusíš báť, už som dni zelené zvlád', už to na žiadne ponosy nevyzerá. Za pár dní stopnem si vlak, prídem na opušťák…“ Piesňou vyznáva lásku dievčaťu, ktoré musel opustiť z prozaického dôvodu – bol odvedený. A prečo je nám aj takýto starý hit stále povedomý? Môžeme ho totiž často počuť z televízie. Ide o pieseň, ktorá zaznieva pri záverečných titulkoch toľkokrát opakovaného československého seriálu Chlapci a chlapi.

hallstatt bana1-halstatskakulturajpg Čítajte aj Ľudia v dobe železnej pili pivo a jedli plesňový syr, zistili vedci z exkrementov

Kyslík, Guláš, Michal, Tomáš a plejáda ďalších hrdinov, mladých mužov na začiatku života, ktorých spojila základná vojenská služba. Prežívame s nimi jeden rok v kasárňach v imaginárnom Hrádku… Strieľajú zo samopalu, jazdia v tanku, zacvičia si na spartakiáde, niektorí dokonca nájdu lásku, svoje lepšie ja i životné poslanie. Komu by sa to nepáčilo? Reálny obrázok základnej vojenskej služby v spomienkach pamätníkov však vyzerá trochu inak.

Normalizačná propaganda osemdesiatych rokov, ktorú reprezentujú seriály ako Chlapci a chlapi alebo Veliteľ, ponúka taký ten idylický obraz armády, v ktorej síce existujú problémy, ale všetci vojaci sú uvedomelí a usilujú o ich riešenie.

Na vojnu sa nikto príliš nehrnul, aj preto hľadala socialistická armáda rôzne cesty, ako brancom ukázať, že to vlastne nie je také zlé a čas strávený v kasárňach nie je úplne stratený. Točili sa snímky, ktoré vznikali na objednávku ako propagandistické diela. Ich zmyslom bolo zlepšiť obraz Československej ľudovej armády, najmä v očiach brancov. Rovnako tak tomu bolo v prípade vyššie spomínaného seriálu.

„Normalizačná propaganda osemdesiatych rokov, ktorú reprezentujú seriály ako Chlapci a chlapi alebo Veliteľ, ponúka taký ten idylický obraz armády, v ktorej síce existujú problémy, ale všetci vojaci sú uvedomelí a usilujú o ich riešenie,“ hovorí Jiří Hlaváček z Ústavu pre súčasné dejiny AV ČR, ktorý aktuálne vedie projekt Armáda ako nástroj socializácie – Reflexia fenoménu základnej vojenskej služby v českých krajinách (1968–2004).

sav Čítajte aj Slováci veria konšpiráciám. Informácie o počte mŕtvych sú vraj vymyslené

Snaží sa rozlúštiť, aký význam mala základná vojenská služba pre mužov, ktorí ju povinne absolvovali v období od nástupu normalizácie po roku 1968 do jej zrušenia v roku 2004. Zisťuje, nakoľko sa tento význam v priebehu času generačne premieňal a akú úlohu v tom zohrala zmena politického režimu po roku 1989. „Spomienky pamätníkov sa snažíme zasadiť do širšej perspektívy a porovnať s ďalšími typmi prameňov, ale predovšetkým s predstavami vtedajšej vládnucej moci aj verejnosti o tom, k čomu mal byť inštitút povinné vojenčiny, či už za socializmu, alebo v demokracii, vlastne dobrý,“ dodáva historik.

Armáda profesionálov

Povinná vojenská služba u nás existovala od čias rakúsko-uhorskej monarchie. Od 1. januára 2005 je Armáda Českej republiky plne profesionálna. Bol to krok správnym smerom? Pochopiteľne panujú odlišné názory, prevažuje však súhlasný. Bol to logický krok, ktorý kopíroval trend vo väčšine ostatných európskych krajín od skončenia studenej vojny.

Vojna ako dôkaz mužnosti je historicky a kultúrne zakorenené klišé.

„Počet mladých mužov, ktorí sa snažili povinnej vojenčine vyhnúť alebo si radšej vybrali civilnú službu, od začiatku deväťdesiatych rokov konštantne narastal a existovala aj celá séria ďalších ekonomických, medzinárodných i technologických vplyvov, z ktorých jednoducho vychádzala plne profesionálne armáda po všetkých stránkach ako efektívnejšie riešenie ako tá branecká,“ dopĺňa Jiří Hlaváček. Dodáva však, že hlasy z opačnej strany spektra zaznievajú spravidla veľmi emotívne v časoch rôznych kríz, či už sú to živelné pohromy, migračná vlna, ozbrojené konflikty v zahraničí alebo napríklad súčasná pandémia. „Často môžeme podobný názor počuť aj z úst staršej generácie, ktorá si od jej znovuzavedenia sľubuje všeobecne viac slušnosti, rešpektu a zmyslu pre povinnosť u dnešných mladých ľudí.“

Dreveny kriz s vyrezavanou strieskou a ornamentalnou vyzdobou  Papradno. Foto J. Vareka  1954. Čítajte aj Náš život je vraj naplánovaný nadprirodzenými silami

Ako je vidieť, na roky strávené „v zelenom“ neexistuje jednotný pohľad. Ako sa však vnímajú sami branci? Všeobecný názor je, že služba urobila z chlapcov mužov, zocelila ich a naučila disciplíne. Podľa Jiřího Hlaváčka je vojna ako dôkaz mužnosti historicky a kultúrne zakorenené klišé. Väčšina respondentov – najmä vysokoškolákov, ktorí nastupovali na vojnu až po škole – tento predpoklad skôr poprela.

Určite mohla človeka v niektorých ohľadoch pozitívne formovať, či už išlo o vzťah k štátu, disciplínu a poriadok, samostatnosť, rešpekt k autoritám alebo spolupatričnosť s kolektívom. Jej spoločenská funkcia ale rozhodne nebola nezastupiteľná. „Ak jazdíte na skautské tábory, strávite niekoľko rokov na internáte alebo idete na študijný pobyt do zahraničia, najskôr získate podobnú skúsenosť a nemusíte sa kvôli tomu na rok či dva vzdať väčšiny občianskych práv a izolovať od zvyšku spoločnosti v kasárňach,“ podotýka.

Bažanti verzus mazáci

Prevažná väčšina pamätníkov, ktorí sa výskumu zúčastnili, preto vníma dobu strávenú na vojne pred rokom 1989 aj po ňom predovšetkým ako stratený čas. Paradoxne by mnohým ľuďom povinnosť absolvovať vojnu v princípe ani tak neprekážala, musela by ale byť v rozumnej dĺžke a vyplnená zmysluplnou činnosťou. A tak to bohužiaľ zvyčajne nebolo. Väčšina času strávená v kasárňach pripomínala skôr nedobrovoľné väzenie.

Najhoršie boli bezpochyby osemdesiate roky, kedy môžeme hovoriť až o morálnom nihilizme, čo potvrdzuje i vysoký počet vtedajších mimoriadnych udalostí v armáde, vrátane pokusov o samovraždu.

Väzenským pomerom niekedy zodpovedali aj medziľudské vzťahy medzi vojakmi prvého a druhého ročníka. Pre obdobie socializmu bolo charakteristické šikanovanie a vysoká miera politizácie armády. „Najhoršie boli bezpochyby osemdesiate roky, kedy môžeme hovoriť až o morálnom nihilizme, čo potvrdzuje i vysoký počet vtedajších mimoriadnych udalostí v armáde, vrátane pokusov o samovraždu,“ vysvetľuje Jiří Hlaváček. Po nežnej revolúcii síce došlo k mnohým pozitívnym zmenám, ale prístup armády k tomuto inštitútu sa podľa pamätníkov nijako zásadne nepremenil.

hallstatt bana1-halstatskakulturajpg Čítajte aj Ľudia v dobe železnej pili pivo a jedli plesňový syr, zistili vedci z exkrementov

V deväťdesiatych rokoch bola vojenčina kratšia, ale celkovo aj znesiteľnejšia. Demokratizačný proces sa pozitívne dotkol tiež práv vojakov základnej služby, či už ide o vychádzky, dovolenku, trávenie voľného času alebo možnosť slúžiť bližšie bydlisku. Znížil sa tiež počet prípadov šikanovania, aj keď sa rozhodne nedá povedať, že by šikana vymizla.

Prejavy šikanovania sa stupňovali najmä v záverečnom období normalizácie.

Ostatne ako bažant si ju prežil aj vojak Kyslík, rachitický „mamánek“ zo spomínaného seriálu. Skrátka ideálny terč. Prejavy šikanovania sa stupňovali najmä v záverečnom období normalizácie. „Vtedy ju konečne začalo riešiť tiež vedenie armády, ktoré nad neoficiálnym systémom rôznych úsluh a psychického aj fyzického teroru dlho zatváralo oči,“ uvádza výskumník. Hlavnou príčinou boli rozdiely v jarných a jesenných nástupných termínoch brancov. Vznikala tak vzájomná podriadenosť a nadriadenosť medzi vojakmi prvého a druhého ročníka, teda bažantami a mazákmi.

Kult čísla

Počas základnej vojenskej služby hrala dôležitú úlohu symbolika čísla. Môžeme hovoriť dokonca o akomsi „kulte čísla“. Spoluautor projektu Karel Altman z Etnologického ústavu AV ČR ho opisuje nasledovne: „Významnú úlohu hrala dĺžka odpracovanej doby, teda blížiaci sa čas k odchodu do civilu. Toto číslo determinovalo momentálny sociálny status vojaka a určovalo jeho zaradenie do kategórií nováčik, polročák, mazák, suprák, od ktorej sa odvíjalo jeho postavenie v komunite. "Čím nižšie číslo, tým vyšší status.“

Počas základnej vojenskej služby hrala dôležitú úlohu symbolika čísla. Môžeme hovoriť dokonca o akomsi „kulte čísla“.

Každý z brancov začínal pri dvojročnej službe na čísle 730 a každé „guľatiny“ (500, 400, 300 atď.) predstavovali vítaný dôvod na oslavu. „Za druhý najväčší sviatok mazáckych tradícií bola považovaná tristovka. Nepochybne tu hrala úlohu skutočnosť, že to bolo prvé okrúhle číslo, ktoré príslušník zažíval ako vojak druhého ročníka, teda mazák,“ dopĺňa Karel Altman. Tristovka sa slávila rôzne, vyrábali sa fiktívne bankovky a parte, konal sa smútočný obrad…

Najväčším sviatkom bol však začiatok strihania metra, rituál, ktorý prešiel aj do bežného života. Išlo o bežný krajčírsky meter, ktorý si každý vyzdobil, a predovšetkým starostlivo schoval pred nadriadenými. V období normalizácie sa metre schovávali do škatuľky od fotografických filmov, po nežnej revolúcii napr. do plastového obalu kinder vajíčka. Časté boli tiež ručne vyrezávané drevené obaly v tvare rakvičiek, ktoré boli tiež rôzne zdobené. Na metri vojaci odpočítavali dni zostávajúce do civilu. Deň, kedy sa meter začal strihať, mal číslo 150.

vikingovia Čítajte aj Vikingovia boli v Amerike presne pred 1000 rokmi

Zostávalo teda posledných 150 dní „do civilu“. Posledných niekoľko dielikov malo spravidla podobu štátnej vlajky a vojaci si túto časť väčšinou nechávali na pamiatku. Nasledoval toľko očakávaný odchod do civilu a návrat k bežnému životu a rodine.

Najväčším sviatkom bol však začiatok strihania metra, rituál, ktorý prešiel aj do bežného života. Išlo o bežný krajčírsky meter, ktorý si každý vyzdobil, a predovšetkým starostlivo schoval pred nadriadenými.

Zakopaný tank

Počas rozhovorov s respondentmi si výskumníci vypočuli veľa neuveriteľných príbehov. Armáda je svet, kde vládnu jasné pravidlá. Snaha o ich formálne napĺňanie často viedla k sérii absurdných, niekedy až tragikomických situácií. „V pamäti mi utkvel príbeh o tom, ako u jedného nemenovaného tankového pluku pri pravidelnej kontrole zistili, že v dôsledku administratívnej chyby majú tank navyše,“ spomína Jiří Hlaváček, „vojaci ho nakoniec museli odviezť do výcvikového priestoru a zakopať, aby všetko pred plánovanou kontrolou z generálneho štábu sedelo.“

U jedného nemenovaného tankového pluku pri pravidelnej kontrole zistili, že v dôsledku administratívnej chyby majú tank navyše. Vojaci ho nakoniec museli odviezť do výcvikového priestoru a zakopať, aby všetko pred plánovanou kontrolou z generálneho štábu sedelo.

Historky z vojny si od svojich príbuzných a kamarátov vypočul snáď každý z nás. Niet teda divu, že o tomto fenoméne vzniklo toľko kníh, filmov či seriálov. „Vojenské prostredie a jednotlivé situácie vystihujú spravidla pomerne presne, len tie spôsoby ich riešenia sú mnohokrát nadsadené a v praxi by sa riešili inak,“ upozorňuje Jiří Hlaváček.

bez-nazvu-61779c483d172 Čítajte aj Archeológovia odkryli pri Opave zachované predhistorické ľudské kostry

Legendárne filmy nakrútené podľa knižnej predlohy ako Tankový prapor alebo Černí baroni, ktoré reflektujú situáciu v armáde v päťdesiatych rokoch, sú podľa neho skôr satiricky ladené a je pre ne typické, že koncentrujú množstvo komických situácií na pomerne malej ploche, čím výsledný obraz armády pôsobí ešte absurdnejšie ako v skutočnosti.

Zdroj: Text je prevzatý z časopisu A/Věda a výzkum 2/2021, ktorý vydáva Akademie věd ČR

Facebook X.com 215 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #vojaci #priateľstvo #vedci #šikana #výskum #vojenská služba #povinná vojenčina