Pred 300 000 rokmi obývali oblasť dnešného Izraela predchodcovia súčasných ľudí a v Revadime na juhu krajiny o ich pobyte svedčia kamenné nástroje. Takmer pätina z nich bola vytvorená po recyklácii tých predchádzajúcich.
O tom, že naši predkovia znovu používali po úprave kamenné nástroje, existujú dôkazy nielen z Izraela, ale aj Španielska alebo Talianska. Nešlo o náhody. „V čase najstaršieho paleolitu ich vyberali, zhromažďovali a upravovali vedome a úmyselne,“ napísali Efrati, jeho kolega Ran Barkai a ďalší vedci v správe zverejnenej v on-line časopise Scientific Reports.
Čítajte aj Imunitné bunky sa vzájomne učia rozlišovať patogény od buniek tela
Recyklácia kamenných nástrojov začala pred stovkami tisíc rokov a trvala dovtedy, kým sa tieto nástroje používali, do doby železnej.
Kamenné nástroje sú rozoznateľné od obyčajných kameňov obyčajným zrakom – nemajú prirodzený tvar. To, že boli použité opakovane, prezrádzajú patiny na kameni z rôznych období. Keď napríklad hominidi použili kameň ako sekeru, po otupení ju nechali niekde ležať a s časom kameň pokryla hladká minerálna patina.
Ak odhodený nástroj potomkov opäť zaujal, naostrili ho znova a časť starého nánosu pri tom porušili. Keď sa otupil druhýkrát, bol znovu zanechaný osudu a vytvorila sa na ňom čerstvejšia patina, rozoznateľná od tej pôvodnej. Na nálezisku v Revadime, osídlenom v období pred 500 000 až 300 000 rokmi, sa našlo takto recyklovaných nástrojov nebývalo veľa – tvorí 18 percent tamojších nálezov.
Recyklované nástroje väčšinou neslúžili na ten istý účel ako tie pôvodné. Prvýkrát sa používali hlavne na porciovanie mäkkých tkanív – mäsa alebo tuku. Druhýkrát boli väčšinou vytvarované do oblejších škrabiek, ktoré lepšie poslúžili pri spracovaní zvieracích koží a kostí. „Môže to byť dané tým, že už bolo ťažšie obnoviť ostrú hranu, dal sa skôr vytvoriť tupejší okraj využiteľnejší na škrabanie, ale istý si nie som,“ povedal Barkai.
V prípade sekáčikov bol pôvodný účel zachovaný aj druhýkrát – nástroj bol aj po druhej úprave využívaný na drvenie kostí, z ktorých sa získaval výživný špik.
Čítajte aj Paradox lámajúcich sa jašteričných chvostíkov má riešenie
Predchodcovia ľudí možno na výrobu nástrojov zbierali akýkoľvek kameň, nový aj ten s patinou, ktorý sa dá ľahko rozpoznať. Barkai sa ale domnieva, že ide aj o niečo iné. Predkovia považovali nástroje za výtvor svojich predchodcov a chceli ich uchovať ako svedectvo o niekdajšom živote a ako predmet pamiatky na dlho osídlené miesto.
Vyrobiť si nástroj z nového kameňa nebol problém. Archeológovia sa ale domnievajú, že sa zberatelia tých starých snažili čo najviac zachovať pôvodné tvary, pokiaľ to bolo možné a pokiaľ mohli tieto kamene ďalej plniť užitočnú funkciu.
„Iba minimálna úprava hrán svedčí o tom, že zberatelia chceli pokiaľ možno čo najviac zachovať tvar a zároveň získať nové využitie,“ napísal tím z Tel Avivu.
Existuje hypotéza, že výroba nových nástrojov zo starých bola jednoducho jednoduchšia v porovnaní s výrobou z ešte neopracovaného kameňa. To ale nie je tak zrejmé, pretože novo opracovať a zároveň zachovať funkčnosť nie je ľahké.
Čítajte aj Zelený jedálniček: vďaka českým vedcom mieria ďalšie druhy mikrorias na trh
Barkai si myslí, že „nástroje po záruke“, ktoré boli zastarané už v čase narodenia ich zberateľov, boli cenené, pretože boli považované za „dar predkov“. Jedna z nájdených škrabiek napríklad nebola recyklovaná raz, ale dvakrát. Ešte prví z predkov človeka do Revadimu chodili hľadať tieto staré nástroje, ktoré by mohli znova využívať.
Niečo podobné robia šimpanzy aj japonskí makakovia – vracajú sa na miesta, kde kedysi našli vhodné kamene, a zrejme sa zámerom po nich pátrajú a používajú ich znova.
Predchodcovia ľudí sa do Revadimu radi vracali k zberu „vyradených nástrojov“. Neboli to pre nich neživé pasívne predmety, ktoré slúžili, kým sa neotupili a potom sa zahodili. Spájali ich s ľuďmi a ich hodnotami. Lesklé kamene z Revadimu pútajú aj dnešného človeka a je možné, že keď hovoríme o ctení svojich predkov, sme v tom nedošli tak ďaleko, ako si myslíme.