Konzumáciu múmií najprv poháňala viera, že rozomleté ľudské pozostatky a tinktúry z nich môžu vyliečiť čokoľvek od bubonického moru po bolesť hlavy. A potom ju nahradili predstavy ľudí z viktoriánskej éry o tom, ako vyzerá správna zábava po večeri. Tak alebo onak, oviazané telá starých Egypťanov boli predmetom fascinácie od stredoveku až do 19. storočia.
Viera, že múmie sú schopné liečiť choroby, viedla ľudí po stáročia k vnútornému užívaniu niečoho, čo chutilo skutočne príšerne. „Múmia“, produkt vytvorený z mumifikovaných tiel, bola „liečivá látka“, ktorú po stáročia konzumovali bohatí aj chudobní, kupovali ju v lekárňach a vznikala z častí múmií privezených z egyptských hrobiek do Európy.
Čítajte aj Korytnačky môžu podľa vedcov výrazne spomaliť proces starnutia
Lekárnici začali používať rozomleté múmie pre ich údajné liečivé schopnosti už v 12. storočí. A po ďalších 500 rokov zostali múmie jedným z odporúčaných liekov. Vo svete, kde neexistovali antibiotiká, lekári predpisovali rozomleté lebky, kosti a mäso na liečbu všemožných chorôb od bolestí hlavy po zmenšení opuchov alebo dokonca proti moru.
Nie všetci však boli o liečivých schopnostiach múmií presvedčení. Kráľovský lekár Guy de la Fontaine pochyboval, že múmia je užitočný liek. Navyše v roku 1564 videl v Alexandrii falšované múmie vyrobené z mŕtvych roľníkov a uvedomil si, že ľudia môžu byť podvedení – a nie vždy konzumovali pravé staroveké múmie.
Tieto falzifikáty však dokazujú dôležitú vec – to, že existoval neustály dopyt po mŕtvom tkanive, ktoré sa používalo v lekárstve, a ktorý ponuka pravých egyptských múmií nemohla uspokojiť. Lekárnici a bylinkári vydávali lieky z múmií ešte v 18. storočí.
Čítajte aj Prvé ovocné stromy boli zasadené pred 7000 rokmi v údolí Jordánu
Nie všetci lekári si mysleli, že suché staré múmie sú najlepšie liek. Niektorí verili, že čerstvé mäso a krv majú vitalitu, ktoré dávno mŕtvym chýbajú. Tvrdenie, že čerstvé je najlepšie, presvedčilo aj tých najvznešenejších šľachticov. Anglický kráľ Karol II. Stuart užíval po záchvate mŕtvice v roku 1685 lieky vyrobené z ľudských lebiek. A až do roku 1909 lekári bežne používali ľudské lebky na liečbu neurologických ochorení.
Pre kráľovskú a spoločenskú smotánku sa konzumácia múmií zdala byť kráľovsky vhodným liekom, pretože lekári tvrdili, že múmia sa vyrába z faraónov. Kráľovská rodina jedla kráľovskú múmiu.
V 19. storočí už ľudia neužívali prípravky z múmií na liečbu chorôb, ale viktoriáni organizovali „rozbaľovacie večierky“, na ktorých sa egyptské mŕtvoly rozbaľovali pre pobavenie na súkromných večierkoch.
Napoleonova prvá výprava do Egypta v roku 1798 vzbudila v Európe zvedavosť a umožnila cestovateľom 19. storočia privážať z Egypta celé múmie, ktoré boli zakúpené na ulici.
Prvé rozbaľovacie akcie mali prinajmenšom nádych lekárskej úctyhodnosti. V roku 1834 chirurg Thomas Pettigrew rozbalil múmiu na Kráľovskej chirurgickej fakulte. V jeho dobe sa pitvy a operácie konali verejne a toto rozbaľovanie bolo len ďalšou verejnou lekárskou udalosťou.
Čítajte aj Parožie má ukázať zdravie a silu, bojovať s ním je hazard
Čoskoro sa však vytratilo akékoľvek predstieranie lekárskeho výskumu. Múmie už neboli liečivé, ale vzrušujúce. Hostiteľ, ktorý dokázal rozbaľovaním pobaviť publikum, bol dosť bohatý na to, aby mohol vlastniť skutočnú múmiu.
Vzrušenie z pohľadu na vysušené mäso a kosti, ktoré sa objavili po zložení obväzov znamenalo, že sa ľudia na tieto rozbaľovania hrnuli, či už pri večierkoch organizovaných v domácnosti, alebo v sále učenej spoločnosti. A vďaka výdatnému popíjaniu alkoholu bolo publikum hlučné a vďačné.
Rozbaľovanie múmií skončilo s nástupom 20. storočia. Žiadny seriózny archeológ by múmiu nerozbalil a žiadny lekár by ju neodporučil zjesť. Ale lákadlo múmií zostáva dodnes silné. Stále sú na predaj, stále sa využívajú a stále sú tovarom; čierny trh s pašovaním starožitností – vrátane múmií – má v súčasnosti hodnotu asi tri miliardy dolárov.