Tento dalajlámov dôverník, ktorý opustil všetko, aby mohol žiť v himalájskej samote, s radosťou vysvetľuje, prečo môže meditácia zmeniť fungovanie mozgu a vyvolávať pocity šťastia, presne tak, ako sa dvíhajú činky, aby zosilneli svaly. „Je to úžasná sféra výskumu, pretože ukazuje, že meditácia nie je len obyčajný stav blaženosti pod mangovníkom, ale že to úplne mení mozog, a teda aj naše bytie,“ vysvetľuje Matthieu Ricard a granátovo sfarbený šál mu vlaje vo vetre. Tento svetobežník, syn filozofa Jeana-Françoisa Revela, tvrdí, že šťastný môže byť ktokoľvek, ide len o otázku cviku.
Pred štyrmi rokmi neurológ Richard Davidson na Wisconsinskej univerzite v rámci praktického výskumu stoviek pokročilých adeptov meditácie umiestnil na hlavu Matthieua Ricarda 256 receptorov. Skenery ukázali, že v čase meditácie vyrába mníchov mozog také gama vlny, ktoré sú spojené s vedomím, pozornosťou, učením a pamäťou, aké doteraz neboli v žiadnej neurologickej literatúre opísané, uviedol Davidson.
Lekársky výskum tiež preukázal vyššiu aktivitu jeho ľavej prefrontálnej mozgovej kôry v porovnaní s jej pravým náprotivkom, čo mu podľa vedcov dáva viac ako bežnú schopnosť dosahovať šťastie a obmedzovať šírenie negatívnych vplyvov. Výskumy tohto javu známe ako neurónová plastickosť sú vo svojich počiatkoch a Matthieu Ricard bol jedným z prvých, čo sa na týchto vedeckých pokusoch zúčastnili. Od roku 2000 je členom Mind and Life Institute, ktorý uľahčuje stretnutie medzi vedou a budhizmom.
„Už 12 rokov študujeme krátkodobé aj dlhodobé účinky meditácie na mozog, na pozornosť, súcit a emotívnu rovnováhu,“ vysvetľuje šesťdesiatšesťročný mních pri príležitosti náboženského sviatku v Upper Dolpa, odľahlej oblasti Nepálu. „Dospeli sme k pozoruhodným výsledkom s osobami praktizujúcimi meditáciu už dlho, ale aj s ľuďmi, ktorí meditovali tri týždne 20 minút denne, čo je pochopiteľne oveľa bližšie našim zvykom v modernom svete,“ hovorí.
Ricard, dnes jeden z najuznávanejších univerzitných profesorov v odbore náboženstva na Západe, však nekráčal vždy po ceste budhistického osvietenia. Vyrástol medzi kreatívnymi osobnosťami a myšlienkami parížskych intelektuálnych kruhov, pod vplyvom slobodomyseľného otca a matky maliarky Yahne Le Toumelinej, ktorá sa špecializovala na abstraktný akvarel. „Večeriavali sme s nositeľmi Nobelových cien. Bolo to fantastické. Niektorí boli ohromní, iní však príliš zložití,“ uvádza. Keď však v roku 1972 dostal doktorát z bunkovej genetiky v Pasteurovom ústave, vybral sa cez prázdniny na severovýchod Indie do Dárdžilingu.
Neskôr sa vzdal súkromného života a kariéry a usadil sa v Indii, aby študoval budhizmus. O dvadsaťšesť rokov neskôr sa preslávil svojou knihou rozhovorov s otcom Mních a filozof. „Bol koniec s pokojom, pretože kniha sa stala bestsellerom. Zrazu som bol znova hodený do západného sveta. Potom som napísal ďalšie dialógy s vedcami a to všetko nadobúdalo na rozsahu. Pustil som sa do vedeckého výskumu a do vedy o meditácii,“ uvádza Ricard.
Ricard je popredná osobnosť kláštora Žečhen v Káthmandú, kde žije. Svoj čas delí medzi meditáciu, vedecký výskum a cesty s dalajlámom, ktorého od roku 1989 sprevádza do frankofónnych krajín ako poradca a tlmočník. Budhizmus sa podľa neho snaží odhaliť mechanizmus šťastia a utrpenia. „Je to veda ducha,“ hovorí.