Kedysi boli považovaní za negramotných divochov s kyjakmi a s jednoduchým inštinktom prežitia. Nová archeologická štúdia však tieto stereotypné predstavy radikálne mení. V oblasti Neumark-Nord v Nemecku totiž vedci objavili niečo, čo možno bez preháňania nazvať prvou „továrňou na tuk“ v dejinách ľudstva. Fungovala totiž už pred 125-tisíc rokmi.
Viac než len lovci
Neandertálci žijúci na brehu jazera v období poslednej medziľadovej dobe boli zjavne ďaleko sofistikovanejší, než sa donedávna predpokladalo. Podľa zistení medzinárodného tímu archeológov rozbíjali a drvili kosti veľkých cicavcov ako sú kone, jelene či pratury s cieľom získať z nich pomocou tepla a vody výživný tuk. Táto technika, známa ako spracovanie kostného tuku, bola považovaná za výdobytok mladšej doby kamennej, teda za schopnosť moderného človeka. Nový výskum však ukazuje, že neandertálci si osvojili túto metódu už približne 100-tisíc rokov predtým, než Homo sapiens vôbec dorazil do Európy.
Prečo práve tuk?
Na prvý pohľad sa to môže zdať ako detail, no z hľadiska výživy to bol tuk rozhodujúci. Neandertálska strava bola založená najmä na mäse, ktoré síce poskytovalo veľa bielkovín, ale tie samy osebe nestačili. Ľudské telo má limit na množstvo bielkovín, ktoré dokáže denne spracovať. Po prekročení približne 1200 kalórií z proteínov dochádza k takzvanej proteínovej otrave. A keďže prístup k sacharidom bol v zimných a jarných mesiacoch obmedzený, tuk sa stal kľúčovým zdrojom energie.
A práve tu vstupuje na scénu ich tuková stratégia. Z dlhých kostí plných drene a vnútrokostných tukov dokázali vyrobiť „tukový vývar,“ ktorý bol kaloricky bohatý, výživný, a ako naznačujú nálezy, možno dokonca dochucovaný orieškami, plodmi trnky či dubovými žaluďmi.
Dobre organizovaná továreň
Miesto Neumark-Nord nebolo len akýmsi improvizovaným ohniskom. Archeológovia našli stopy po systematickom delení priestoru. V jednej zóne prebiehal lov a prvotné spracovanie koristi, v druhej bola špecializovaná zóna určená na rozbíjanie kostí a získavanie tuku. Objavených bolo viac než 100-tisíc fragmentov kostí a tisíce kamenných nástrojov, ktoré svedčia o plánovaní a opakovanom využívaní miesta. Je zrejmé, že tieto činnosti si vyžadovali nielen fyzickú námahu, ale aj logistiku. Lovci museli vedieť, ktoré časti tela sú najbohatšie na tuk, ako ich dopraviť späť k táboru, a ako efektívne získať tuk bez zničenia kostnej suroviny.
„Neandertálci neboli žiadni chaotickí zberači zvyškov. Spracovanie kostného tuku je časovo aj energeticky náročné. Robili to preto, že vedeli, že sa im to oplatí,“ vysvetľuje archeológ Lutz Kindler z nemeckého výskumného centra Monrepos.
Ekologická stopa pravekého priemyslu
Tak rozsiahle využívanie živočíšnych zdrojov nebolo bez následkov. Vedci upozorňujú, že lov pomaly sa rozmnožujúcich druhov, ako boli divé tury či pralesné kone, pravdepodobne zanechal trvalé stopy na faune regiónu. Neumark-Nord je unikátom aj v tom, že má zachovaný celý ekosystém, nielen jedno ohnisko či jaskyňu. Je tak možné sledovať, ako ľudia ovplyvňovali prírodu už pred vyše 100-tisíc rokmi.
Objavená „tuková továreň“ je viac než len kuriozita. Je to dôkaz, že neandertálci boli schopní dlhodobého plánovania, pochopenia výživy a efektívneho využitia dostupných zdrojov. Boli to majstri adaptácie, ktorí sa vedeli prispôsobiť meniacim sa podmienkam a prostrediu. Možno neboli až tak odlišní od ľudí, než si mnohí mysleli.
