Keď mladý orangutan prvýkrát opustí svoju matku, neodchádza len tak naprázdno. V hlave si uchováva kompletný atlas približne 250 jedlých rastlín a živočíchov. Vie, čo môže zjesť, ako sa k potrave dostať a ako ju spracovať. Podľa najnovšej štúdie publikovanej v magazíne Nature Human Behaviour však tieto znalosti nezískal sám. Sú súčasťou kolektívnych vedomostí, ktoré sú základom prežitia.
Strava ako kultúrne dedičstvo
Nový výskum medzinárodného tímu vedcov z Nemecka, Švajčiarska a Škótska ukazuje, že orangutany majú „kultúrne závislý repertoár.“ Teda akýsi súbor poznatkov, ktorý sa neprenáša geneticky ani intuitívne, ale učením. Mladý orangutan ho získava dlhé roky tým, že sleduje svoju matku a občas aj iných jedincov. Učenie sa o potrave trvá približne 15 rokov, čo je aj vek, kedy sa orangutany stávajú samostatnými.
Tím vedcov 12 rokov analyzoval správanie divoko žijúcich orangutanov v indonézskom pralese Suaq Balimbing. Počas presne stanovených intervalov zaznamenávali správanie sledovaných jedincov, čo vytvorilo unikátnu databázu plnú detailov o tom, ako sa orangutany učia.
Simulácia orangutanovho života
Pretože nebolo možné sledovať jedincov nepretržite celé roky, vedci vytvorili realistický počítačový model orangutanovho vývinu. Model simuloval život od narodenia po dospelosť a zohľadňoval tri typy sociálnych interakcií. Konkrétne pozorovanie iných orangutanov zblízka pri jedení, prítomnosť v ich blízkosti počas kŕmenia, a navádzanie k miestam s potravou.
Keď boli simulovanému orangutanovi dostupné všetky tri formy sociálneho učenia, do dospelosti sa naučil konzumovať približne 224 rôznych druhov potravy. Teda veľmi podobný počet, aký tvorí jedálniček skutočného jedinca. To potvrdilo, že model odzrkadľuje realitu s vysokou presnosťou.
Čo sa stane, keď chýba sociálne učenie?
Vedci následne testovali, čo sa stane, keď simulovanému orangutanovi odoberú niektoré formy sociálneho kontaktu. Bez možnosti pozorovať iných sa vývoj stravy spomalil a do dospelosti dosiahol len asi 85 percent bežného jedálnička. No ak nemal prístup ani ku kontaktu s inými jedincami, jeho strava sa zásadne zúžila a prakticky sa prestala vyvíjať ešte pred dospelosťou. A to aj napriek tomu, že počas vývinu mal simulovaný jedinec stovky tisíc príležitostí náhodne naraziť na potraviny. Výsledok je jasný. Ani veľké množstvo individuálnych skúseností nemôže nahradiť hodnotu učenia od druhých.
Evolučné korene kultúry
Zistenia naznačujú, že schopnosť kultúrnej akumulácie, teda zbieranie a odovzdávanie vedomostí medzi generáciami, nevznikla až u ľudí, ale siaha hlboko do minulosti. Vedci sa domnievajú, že túto schopnosť mohol mať už spoločný predok ľudoopov a človeka, ktorý žil pred vyše 13 miliónmi rokov. Rovnako ako človek nedokáže sám za svoj život vymyslieť všetko od lovu po moderné technológie, aj orangutany sa spoliehajú na to, čo objavili generácie pred nimi. Ich „kuchyňa“ nie je výsledkom génov, ale dlhodobého učenia sa v prostredí, kde každá chyba môže byť osudná.
Táto štúdia má obrovský význam aj pre ochranu ohrozených orangutanov. Mnohé siroty, ktoré stratili matku a sú vypúšťané späť do divočiny, nemajú prístup k celému kulinárskemu „dedičstvu“ svojho druhu. Nevedia, ktoré rastliny sú jedlé, ktoré sú jedovaté, ani kde ich hľadať. Bez tohto poznania im hrozí podvýživa, choroby alebo smrť. Reintegračné programy sa preto musia zamerať nielen na základné schopnosti prežitia, ale aj na kompletný prenos potravinových znalostí. Učiť orangutany „prežiť“ nestačí. Treba ich naučiť prežiť ako orangutany v divočine.
