Tallinn Manual 2.0 vydala Cambridge University Press a je aktualizovanou verziou pôvodnej edície z roku 2013. Devätnásť právnikov sa v tomto manuáli pokúsilo stanoviť pravidlá, ktorými by sa mali či mohli riadiť vlády v prípade kybernetických konfliktov. „Estónsko čelilo v roku 2007 masívnemu počítačovému útoku. Nasledujúci rok vypukol konflikt medzi Ruskom a Gruzínskom, v ktorom sa odohralo tiež veľa kybernetických aktivít,“ povedal americký profesor Michael Schmitt z Exeterskej univerzity, ktorý prácu na príručke viedol.
V metropole pobaltskej krajiny, ktorá je členom Európskej únie, sa konala už deviata konferencia o kybernetických konfliktoch (CyCon). Organizuje ju Severoatlantická aliancia (NATO), ktorej je Slovensko členom. Estónsko má neblahé skúsenosti s vojnou vedenou cez celosvetovú informačnú infrašktúru. Ako bývalý štát bývalého Sovietskeho zväzu sa stalo Estónsko, Litva a Lotyšsko ihriskom na skúšanie možností informačných technológií. A ich použitia v kybernetickej vojne.
„Medzinárodné spoločenstvo sa preto začalo zaujímať o kybernetické konflikty,“ vysvetľuje profesor Michael Schmitt z Exeterskej univerzity, ktorý pôsobí aj na katedre medzinárodného práva na škole amerického námorníctva. „Spočiatku sa hovorilo o virtuálnom divokom západe, kde žiadny zákon neplatí. My právnici sme vedeli, že zákony sú, ale netušili sme, ako ich uplatniť,“ hovorí.
V súčasnosti je čoraz naliehavejšie odpovedať na tieto otázky:
Má obeť počítačového útoku právo na legitímnu obranu? Ako útok priradiť k útočníkovi – potenciálnemu páchateľovi? Aké postavenie môžu mať obete? Ako reagovať? Čo robiť, keď nemôže byť predložený žiadny dôkaz o vine útočníka, ak po sebe nenechá žiadne digitálne stopy?
„Keď bolo v roku 2007 napadnuté Estónsko, chránené článkom päť aliančnej zmluvy (podľa ktorej je útok proti jednému členskému štátu útokom proti celej aliancii), malo to znamenať, že NATO musí Estónsku prísť na pomoc alebo nie? Bol to útok proti civilnému obyvateľstvu, a preto došlo k porušeniu medzinárodného humanitárneho práva? Nikto nepoznal odpovede,“ pripomenul Schmitt. „Bolo to, ako keby sme začali hrať futbal bez toho, aby sme poznali, ako sa dávajú góly, čo sú fauly a kto môže byť rozhodca,“ dodal.
Devätnásť expertov, väčšinou profesori medzinárodného práva, sa preto pokúsilo na 642 stranách porovnať právne možnosti a ich vymožiteľnosť. Úloha právnikov nebola jednoduchá. Má byť napríklad počítačová špionáž považovaná za vyzvedačskú operáciu s využitím internetu, teda v zásade za prípustnú, alebo za agresiu? Smie štát používať heslá vojnového zajatca na sociálnych sieťach? Zoznam otvorených otázok je dlhý a odpoveď na všetky nemožno nájsť ani v Tallinnskom manuáli. „Nesnažíme sa písať zákony,“ hovorí Schmitt. „To robia vlády. Táto knižka sa snaží vysvetľovať zákony. Je mojím cieľom, aby ju mali na stole všetci právnici ministerstiev obrany, zahraničných vecí, rozviedok. Potom by mohli povedať: toto je situácia, ktorej čelíme, a toto môžeme urobiť.“
„Ak zákon nie je jasný, musíte prijať politické rozhodnutie. Ale prinajmenšom debata postúpila ďalej. Už to nie je ,Panebože, čo máme robiť?',“ dodáva Schmitt.