Francúzska oblasť Occitánia okamžite požiadala o to isté, píše vo francúzskom denníku Les Echos francúzsky filozof a esejista Gaspard Koenig, predseda expertnej skupiny Génération Libre.
Nie je to žart. Otázka emoji mobilizuje aktivistov po celom svete. Tibetu, Katalánsku a austrálskym pôvodným obyvateľom bola táto česť odopretá. A zatiaľ čo sa dočkal oficiálneho uznania homosexuálny symbol, neexistuje emoji pre transsexuálov. Na čínskych sieťach zostáva zakázaná taiwanská vlajka a prijatý zatiaľ nebol ani list konope.
Emoji už tiež začínajú figurovať na súde. Eric Goldman, americký profesor práv, podotkol, že v minulom roku bolo podaných viac ako 100 žalôb týkajúcich sa používania emoji. Rovná sa poslanie emoji symbolizujúceho strelnú zbraň vyhrážke smrťou? To je len jeden z príkladov mnohých právnych problémov, ktoré tieto symboly obklopujú.
Podobné problémy sú pritom nevyhnutné, keď 92 percent užívateľov internetu pridá aspoň jedno emoji do takmer 2,3 bilióna správ za rok. Francúzsky spisovateľ a televízna osobnosť, novinár a literárny kritik Frédéric Beigbeder spojil svoju publicistickú stránku s romantickým umením a dal smejúce sa emoji dokonca aj na obálku svojej poslednej knihy, ktorá obsahuje celé stránky napísané s pomocou emoji.
Emoji už nie sú jednoduchou pubescentnou koketériou alebo pominuteľnou módou. Teraz prenikli hlboko do politických, diplomatických a dokonca aj literárnych záležitostí. A preto je dôležité pritiahnuť pozornosť ku kultúrnej regresii, ktorá je s týmito detinskými obrázkami neoddeliteľne spätá.
V knihe Slová a veci filozof Michel Foucault interpretuje nástup veku, ktorý nám priniesol osvietenie a pokrok, ako rozpojenie medzi označujúcim a označeným s pomocou fenoménu zastúpenie. Inými slovami ide o dobu, kedy sme sa naučili zvládať abstraktné symboly, vymieňať menu namiesto surových materiálov, skúmať veci, ktoré nevidíme a používať slová pre ich vyjadrenie.
Naopak emoji nás dostávajú späť do onej mýtickej éry, kedy symbol musel zodpovedať realite. Prekračujú Rosettskú dosku opačným smerom a vracajú sa k hieroglyfom. V tomto sploštení myšlienok už neexistuje univerzálnosť. Nemôže existovať piktogram „muž“ alebo „žena“ ako všeobecný koncept, a musí byť logicky zastúpený vo všetkých farbách pleti a vlasov (nedávno dostali vlastné emoji červenovlásky a ženy v hidžábe).
Tento trend bude pokračovať, kým jedného dňa nebude každý žiadať vlastný obrázok – jedinečné a márnivé stvárnenie seba samého. A to bude koniec komunikácie.
Kým jazyky sa vždy vyvíjali spontánne, emoji reguluje monopolné organizácie – Unicode Consortium. Tá je zodpovedná za štandardný počítačový kód všetkých znakov, ktoré sa môžu objaviť na obrazovke (z ktorých emoji tvorí len mizivý podiel).
Medzi hŕstkou členov s hlasovacím právom je Netflix, Facebook, Google, Huawei, Apple, Microsoft, a tiež nejakým záhadným spôsobom sultanát Omán a Bangladéš. A ďalej sú tam zmluvní členovia, ako Twitter, Tinder a Amazon.
Práve týmto entitám kde chýba sebemenšia demokratická legitimita museli Bretónci – neustále sa tak obávajúci centrálnej moci – predložiť svoju pokornú žiadosť a podrobiť sa prísnym pravidlám Unicode. Tiež museli zodpovedať na otázky ako: „Môže byť navrhované emoji predmetom viacpočetného užívania?“ Stále sa ešte snažím prísť na to, ako by toto mohlo platiť pre Bretónskou vlajku, poznamenal k tomu vo svojom článku Koenig.
Ako ďalej píše, skutočnou otázkou podľa neho je, prečo prijímame autoritatívnosť od skupiny webových mocipánov, ktorým na nás ani v najmenšom nezáleží. Aj keď ste technofil, ktorý sa vyžíva v konektivite a rýchlosti výmeny informácií, akú technológia poskytuje, aj tak môžete používať slová. Áno, ostrá alebo uštipačná odpoveď nepochybne vyžaduje viac kognitívnej snahy než smajlík. Je to viac práce, ale taká je cena za civilizovanú komunikáciu.
Prepáč, Beigbeder, ale ako titul knihy emoji plačúci smiechom nič neznamená. Ostatne kritici o tom diele ani nemohli začať hovoriť, kým si ho nepremenovali, uzatvára Koenig.