Dlho prevládala predstava, že jazyk je výlučne ľudskou doménou. Napokon, ide o komplexný systém, ktorý ľudí oddeľuje od zvierat a má na svedomí vznik civilizácie. Podľa tradičných teórií o pôvode reči došlo k biologickému zlomu, počas ktorého sa ľudia naučili hovoriť. Podľa najnovších výskumov z Izraela, Nemecka a Spojených štátov je však za vývojom jazyka ukryté niečo oveľa dôležitejšie.
Jazyk ako koordinácia viacerých schopností
Tím vedcov z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, ktorý v prestížnom časopise Science publikoval prelomovú štúdiu, tvrdí, že jazyk nie je produktom jednej jedinej mutácie či „genetického spínača.“ Namiesto toho vznikol vďaka súhre a koordinácii viacerých schopností, počnúc schopnosťou vytvárať zvuky, rozpoznávať vzorce, učiť sa od iných a vytvárať sociálne väzby. Jazyk je teda „biokultúrny“ fenomén.
Vedci sa zhodujú, že reč sa nemá skúmať len v izolovaných vedeckých disciplínach, ale cez prepojenie lingvistiky, psychológie, neurovedy či výskumu zvieracej komunikácie. Výsledkom je nový rámec, ktorý pomáha zodpovedať dávne otázky. Ako napríklad aj tú najzákladnejšiu. Ako sa jazyk vlastne vyvinul?
Čo ľudí spája s vtákmi, veľrybami či opicami?
Znie to prekvapivo, ale práve niektoré zvieratá pomáhajú pochopiť jazyk lepšie než človeku najbližšie primáty. Napríklad spev vtákov či zvuky veľrýb ukazujú mimoriadnu schopnosť učenia sa zvukov, takzvané vokálne učenie. To je pritom základný predpoklad na to, aby vôbec mohla vzniknúť hovorená reč. Vedci tvrdia, že podobnosti medzi človekom a týmito živočíchmi nie sú náhodné, ale odhaľujú univerzálne princípy toho, ako vzniká zmysluplná komunikácia.
Reč nie je len hovorené slovo
Ďalší významný príspevok do tejto diskusie prichádza od tímu medzinárodných lingvistov a kognitívnych vedcov, ktorí sa pozreli na ikonické Hockettove „vlastnosti jazyka.“ Ide o zoznam znakov, ktorými sa má jazyk odlišovať od iných foriem komunikácie, napríklad zvieracej. Problémom je, že tento zoznam pochádza z roku 1960.
Moderná veda však ukazuje, že reč nemožno chápať ako sadu pevných kritérií. Nie všetko sa týka len hovoreného slova. Znakové jazyky nepočujúcich komunít (a najnovšie aj hmatové jazyky pre nevidiacich a nepočujúcich) sú plnohodnotné jazykové systémy. Emotikony, gestá, či intonácia, to všetko sú legitímne prostriedky komunikácie. Dokonca aj citoslovcia a imitujúce zvuky ukazujú, že význam nie je vždy „ľubovoľný,“ ale často ikonický. Teda, že zvuk sa podobá tomu, čo opisuje.
Jazyk je o vzťahoch, nie len o gramatike
Reč nie je len odosielanie správ. Je to hlboko sociálny akt. Jedna veta môže mať rôzne významy v závislosti od situácie a vzťahu medzi hovoriacimi. Napríklad slovné spojenie: „To nie je tvoj bicykel?“ môže byť otázkou, výčitkou či varovaním. Záleží na kontexte. Jazyk je zároveň aj nástroj identity. Signalizuje pôvod, príslušnosť ku skupine ľudí, a dokonca môže ovplyvniť aj vnímanie sveta. Napríklad rozlišovanie farieb či orientácia v priestore sú závislé od použitého jazyka.
Aj keď dôležitosť týchto jazykových výskumov môže na prvý pohľad vyzerať zanedbateľne, nie je tomu tak. Jej význam je dôležitý pri vývoji umelej inteligencii. Veľké jazykové modely je potrebné naučiť komunikovať cez interakciu, kontext a kultúrny rozmer. Výskumy tiež môžu pomôcť pri pochopení vývoja rečových porúch a cielenú terapiu zameranú na vokálne učenie alebo rozpoznávanie vzorcov.
