Stíhačka, ktorú Kráľovské letectvo (RAF) zaradilo do služby v predvečer druhej svetovej vojny, 4. augusta 1938, bola však najmä účinnou zbraňou.
V roku 1940 ochránili spitfiry Britániu pred nemeckými náletmi, o štyri roky neskôr lietali počas invázie vo Francúzsku a ešte po vojne ich používali napríklad v Izraeli.
Spitfire ako jedno z mála lietadiel – samozrejme, priebežne modernizované a dostávajúce napríklad silnejšie motory – slúžilo v prvej línii počas celej druhej svetovej vojny. Elegantné lietadlo s typickým elipsovitým krídlom sa do vzduchu prvýkrát vznieslo v marci 1936 a o štyri roky neskôr sa dočkalo bojového krstu, a to počas nemeckého vpádu do západnej Európy. V tom čase však malo RAF spitfirov len niečo málo vyše sto a najslávnejšia etapa ich služby mala ešte len prísť.
Zo začiatku hrali len ‚druhé husle‘
Ešte na začiatku bitky o Britániu, v ktorej sa od júla do októbra 1940 rozhodovalo o osude ostrovného kráľovstva, a tak trochu aj celej vojny, tak ešte spitfiry hrali v rámci RAF druhé husle.
Hlavnú ťarchu bojov totiž sprvu niesli jednoduchšie a dostupnejšie stíhačky Hawker Hurricane, predstavené zhruba o rok skôr ako Supermarine Spitfire. Ešte začiatkom júla 1940 totiž malo RAF k dispozícii zhruba 350 hurricanov a len 160 spitfirov a tento stav sa menil len pomaly.
Nie je preto žiadnym prekvapením, že hurricany počas bitky zostrelili viac nepriateľských strojov ako spitfiry, pomer bol zhruba tri ku dvom v prospech pomalších a plátnom potiahnutých stíhačiek.
Lepšie skóre strojov, na ktorých lietala počas roka 1940 aj väčšina československých pilotov Kráľovského letectva, však bolo aj dôsledkom používanej taktiky. Kým spitfiry primárne bojovali s rýchlymi a obratnými stíhačkami Messerschmitt Bf 109, hurricany mali za úlohu ničiť bombardéry.
Počas ďalšieho vývoja vojny sa však ukázalo, že budúcnosť jednoznačne patrí Spitfiru. Na modernejšie a výkonnejšie stroje postupne prechádzali ďalšie a ďalšie stíhacie perute RAF, vrátane troch československých; prvého z nich sa dočkala už v máji 1941 najmladšia tristotrinástka" Po odrazení nemeckého nebezpečenstva lietali spitfiry nielen ako sprievod spojeneckých bombardérov, ale podnikali aj ofenzívne akcie proti pozemným cieľom, nad okupovanou Európou napríklad často útočili na vlaky.
Aj vo výzbroji Československa
Po vojne sa spitfiry dostali aj do výzbroje čs. letectva, vláda kúpila v Británii sedem desiatok úplne nových stíhačiek, do republiky preleteli v lete 1945. Spolu so sovietskymi lietadlami sa stali základom obnoveného stíhacieho letectva, kde lietali pod označením S-89. Koncom 40. rokov predalo Československo väčšinu z nich do Izraela, ktorému pomohli obhájiť nezávislosť. Vo vzduchu sa pritom často stroje s Dávidovou hviezdou stretávali s rovnakými lietadlami, len vo farbách arabských nepriateľov.
Tieto „bratovražedné boje“ na prelome 40. a 50. rokov boli trochu trpkou bodkou za kariérou lietadla, ktoré sa zrodilo podľa špecifikácií britského ministerstva letectva z roku 1931. Jeho korene možno však nájsť v pretekárskych plavákových lietadlách, ktorými sa firma Supermarine preslávila a ktoré získali mnoho rýchlostných rekordov. Ich autor Reginald Mitchell sa stal aj konštruktérom novej stíhačky. Prototyp s otvorenou kabínou a pevným podvozkom, ktorý vzlietol vo februári 1934, sa však príliš nepodaril.
Tým pravým lietadlom sa ukázala zlepšená konštrukcia, ktorá sa prvýkrát ocitla vo vzduchu o dva roky neskôr. Do výzbroje sa však lietadlo, ktoré čoskoro potom dostalo meno spitfire (vo význame temperamentné dievča alebo žena), dostávalo pre zložitú výrobu pomerne pomaly.
Problémy sa však časom podarilo prekonať a nakoniec vzniklo vyše 20 000 spitfirov. Konštruktér Reginald Mitchell sa však úspešnej služby svojho najslávnejšieho výtvoru nedočkal, už v júni 1937 zomrel na rakovinu.