USA boli pyšné na svoj F-86 Sabre, sovietski inžinieri prišli s legendárnym strojom MiG-15. Kvality oboch si piloti naostro vyskúšali počas kórejskej vojny, už pred ňou sa ale usilovne pracovalo na nových strojoch. Nástupcom „pätnástky“ sa nakoniec stal MiG-17, ktorý prvýkrát vzlietol 26. júla 1949.
Vylepšený model dosahoval o zhruba 50 kilometrov za hodinu vyššiu maximálnu rýchlosť, MiG-17 bol dokonca ako jeden z prvých stíhacích lietadiel schopný prekonať rýchlosť zvuku v horizontálnom lete.
Po prvých mesiacoch skúšok ale bolo jasné, že konštruktérov čaká ešte veľa práce. Po ďalších úpravách, ktoré sa dotkli brzdiacich štítov, kormidiel alebo kýlu pod zadkom, bolo lietadlo konečne v októbri 1952 zavedené do výzbroje prvých jednotiek. Do bojov v Kórei sa ale už nezapojil.
Vývoj MiGu-17 sa ale nezastavil. Ako prvá sovietska stíhačka dostal potrebný strelecký radar (verzia MiG-17P) a v roku 1953 sa dočkal aj prídavného spaľovania (verzia označená F, ak mala navyše radar, tak PF). V polovici 50. rokov dostalo prvý MiGy-17F aj československé letectvo, dva stroje slúžili ako osobné lietadlá pre jeho najvyšších dôstojníkov. Bežní piloti potom o niečo neskôr dostali k dispozícii dva tucty stíhačiek verzie PF.
Pôvodne sa uvažovalo aj o licenčnej výrobe MiGu-17 v Aero Vodochody, ktoré malo skúsenosti s „pätnástkami“, nakoniec ale dostal prednosť nadzvukový MiG-19. Licenčné "sedemnástky sa ale vyrábali v Poľsku (ako Lim-6) a Číne (Šen-jang J-5). Celkovo vzniklo viac ako 10 000 lietadiel všetkých verzií. MiG-17 slúžil v množstve armád, a to nielen krajín Varšavskej zmluvy alebo ďalších sovietskych satelitov, vo výzbroji ich mali napríklad aj Pakistan a Maroko. Najslávnejšiu éru zažili MiGy-17 v polovici 60. rokov, počas prvej fázy vietnamskej vojny, kedy slúžili severovietnamským pilotom.