Thresher bola najmodernejšia americká jadrová ponorka, osudným sa jej stal test

Americká jadrová ponorka Thresher bola na začiatku 60. rokov minulého storočia najmodernejším podmorským plavidlom, jej kariéra ale trvala len necelé dva roky a skončila katastrofou.

10.04.2023 10:00
threser ponorka Foto:
debata (5)

Prvý exemplár úplne novej triedy nukleárnych útočných ponoriek sa 10. apríla 1963 potopil asi 350 kilometrov východne od pobrežia Nového Anglicka, zahynulo vtedy všetkých 129 mužov na palube. Osudnou sa ponorke stala skúšobná plavba po niekoľkomesačných opravách.

Thresher, ktorej zvyšky teraz spočívajú v 2,5 kilometrovej hĺbke v severnom Atlantiku, sprevádzali problémy prakticky odvtedy, ako bola v auguste 1961 zaradená do služby v americkom námorníctve. Prvá ponorka svojej triedy sa rodila v zhone v obavách zo sovietskeho nebezpečenstva a konštruktéri pri jej navrhovaní použili množstvo nových nápadov. Tichý pohonný systém a vďaka jadrovému reaktoru veľká vytrvalosť pod vodou mali v prípade potreby umožniť nenápadne zaútočiť na nepriateľské plavidlá.

robot Čítajte aj Biomedici vyvinuli roboty schopné spracovať biomateriály priamo v tele

Plavidlo, ktoré uzrelo svetlo sveta v lodeniciach v Portsmouthe v štáte Maine, totiž na palube nenieslo balistické strely s jadrovou hlavicou, ale patrilo medzi útočné ponorky a vybavené bolo štyrmi torpédometmi pri prednej časti. Pod vodou ponorka mohla plávať nebývalo vysokou rýchlosťou až 33 uzlov (asi 60 kilometrov za hodinu) a ponoriť sa mohla až do hĺbky 400 metrov. To aspoň predpokladali jej tvorcovia, ktorí pri stavbe okrem iného použili pevnejší druh ocele, ktorá mala ponorke pomôcť vydržať enormné tlaky v hĺbke oceánu.

Smola a prekážky prenasledovali ponorku od začiatku

Od začiatku služby ale Thresher sprevádzali smola a problémy. Už v novembri 1961 sa jej počas skúšobnej plavby pri San Juane v Portoriku zastavil reaktor. Všetku energiu musel zaisťovať dieselový generátor, ktorý to však nevydržal. Tak sa ponorka ocitla bez energie a bez vetrania. Posádka teda musela byť evakuovaná, pretože vo vnútri sa teplota stala neznesiteľnou. V marci 1962 sa mala na Floride podrobiť ďalšiemu zo série testov, ale pri vplávaní do prístavu Port Canaveral narazil do jej trupu vlečný remorkér a poškodil jednu z jej balastných nádrží.

paradajka Čítajte aj Rastliny nie sú nemé. V strese kričia o pomoc. Najviac reagujú na smäd a rezné rany

Thresher tak putovala na opravu, do služby sa vrátila v marci 1963. Na testovaciu plavbu sa vydala v sprievode lode Skylark 9. apríla 1963. Pri nej mala absolvovať aj ponory do maximálnej hĺbky. Na palube bolo 112 námorníkov a 17 civilných odborníkov. Hneď v prvý deň plavby posádka absolvovala úspešný ponor a vynorenie, potom opäť zamierila pod hladinu, asi 200 metrov hlboko, kde strávila celú noc. O pol siedmej ráno 10. apríla začala druhá fáza testov, počas ktorej mala po špirále po 30-metrových „krokoch“ klesať do maximálnej hĺbky.

Tesne pred štvrť na desať posádka Skylarku počula správu, ktorá však neveštila nič dobré. „Drobné problémy, máme pozitívny náklon, pokúšame sa prefúknuť nádrže,“ ozvalo sa krátko predtým, ako o 9:17 nasledovala ešte jedna nezrozumiteľná depeša. Operátori sonaru na Skylarku ešte počuli akési zvuky „prúdiaceho vzduchu“, ale ponorka už mlčala. Prakticky okamžite sa rozbehla záchranná akcia, ktorá sa ale čoskoro zmenila už len na pátranie po troskách a príčine nešťastia.

Zvyšky ponorky na morskom dne

Zvyšky ponorky, rozosiate na 13 hektároch morského dna, sa podarilo objaviť v júni 1963 vďaka batyskafu Trieste oceánografa Roberta Ballarda.

O rok neskôr potom na miesto nešťastia zamierila loď Mizar, ktorá mala na palube vylepšený batyskaf Trieste II, ktorý nielen opäť našiel trosky Thresheru a malú časť tiež vyzdvihol z dna.

Vyšetrovatelia na základe záznamov komunikácie a skúmania trosiek aj konštrukcie ponorky prišli s pravdepodobným scenárom havárie. Na začiatku bolo porušené potrubie privádzajúce slanú vodu, ktoré bolo spájané letovaním pomocou striebra. Podobné problémy sa už vyskytli pred katastrofou Thresheru, neboli ale považované za závažné riziko. Voda, ktorá z potrubia striekala pod vysokým tlakom, najskôr skratovala niektorý z mnohých elektrických obvodov, čo viedlo k zastaveniu reaktora a ponorka sa ocitla bez zdroja energie a pohonu.

Arktída, ľadovce, ľad Čítajte aj Podmorské prúdy pri Antarktíde prudko spomaľujú. Oceán prichádza o "svoje pľúca"

Uviesť reaktor znova do chodu trvalo asi trištvrte hodiny, na čo posádka nemala čas. Preto sa podľa všetkých indícií pokúsila naplniť balastné nádrže stlačeným vzduchom, čo malo ponorku vyniesť na hladinu, pretože nemohla použiť vlastný pohon. To sa ale nepodarilo pravdepodobne preto, že zmrzli rúrky vháňajúce vzduch do nádrží. Zvyčajne sa totiž voda z nádrží vyprázdňovala pomaly tesne pod hladinou, kam sa ponorka dostala pomocou hĺbkových kormidiel a kde panovali priaznivejšie podmienky.

Thresher, neschopná pohybu ani vynorenia potom začala klesať do hlbín Atlantiku a keď tlak vody prekročil všetky medze jej konštrukcie, rozpadla sa a jej zvyšky klesli na dno, 2560 metrov pod hladinu oceánu. Smrť 129 mužov na palube je dodnes najhoršou mierovou katastrofou ponorky v dejinách, na druhom mieste je potopenie ruského Kursku v auguste 2000 so 118 obeťami.

5 debata chyba
Viac na túto tému: #ponorka #jadrová ponorka #katastrofa #podmorské plavidlo