Po hlbokom minime slnečnej aktivity okolo roku 2009 a tichom nástupe 24. cyklu sa podľa Horálka Slnko konečne naplno prebudilo a ponúka mnoho javov svojej aktivity. Okrem škvŕn k nim patria aj silné erupcie a výskyt polárnych žiar.
Slnečné škvrny sú chladnejšie miesta na slnečnom „povrchu“. Povrchová teplota slnečnej fotosféry je zhruba 5 800 stupňov Kelvina. V oblasti škvŕn je to asi o dvetisíc stupňov menej. Za ich vznikom stoja lokálne magnetické polia, ktoré zabraňujú bežnému prúdeniu plazmy a spôsobujú tak nižšiu teplotu, ako je v ich okolí.
Práve nižšia teplota škvŕn je príčinou ich kontrastu so žiarivou fotosférou, z ktorej na Zem dopadá najviac viditeľného žiarenia. Aby bola škvrna alebo skupina škvŕn viditeľná voľným okom, musia sa jej uhlové rozmery pohybovať najmenej okolo tridsatiny priemeru slnečného kotúča. V skutočnosti je taká škvrna väčšia ako Zem. Jej rozmery presahujú 48-tisíc kilometrov. Zem má priemer necelých 13-tisíc kilometrov. Súčasný 24. cyklus slnečnej aktivity má vrcholiť v rokoch 2012 a 2013. V nadchádzajúcich mesiacoch by teda mal byť výskyt slnečných škvŕn ešte výdatnejší.
Spolu so škvrnami sa objavujú aj silné slnečné erupcie. Dochádza k nim pri skrate v magnetickom poli blízko škvŕn a ak je v blízkosti erupcie magnetické pole slabé, môže do kozmického priestoru uniknúť oblak nabitých častíc. Ak mieria k Zemi a dostanú sa do jej atmosféry, potom vo výškach medzi 80 až tisíc kilometrov začnú interagovať s molekulami vzduchu a výsledkom sú farebné úkazy známe ako polárna žiara. Nabité častice môžu však taktiež poškodiť alebo aj úplne vyradiť z prevádzky komunikačné družice.