Ľudstvo produkuje vesmírny odpad oveľa rýchlejšie, ako trosky stačia prirodzeným spôsobom padať späť na Zem. To vystavuje družice a kozmické lode riziku kolízie s rýchlo letiacim „vesmírnym smetím“. Ak sa s tým niečo rýchlo neurobí, hrozí, že situácia sa ešte zhorší, upozorňuje Donald Kessler, bývalý šéf programu likvidácie orbitálneho odpadu americkej Národnej vesmírnej agentúry pre letectvo a vesmír (NASA).
„Z dlhodobého hľadiska sa všetko nakoniec kvôli zrážkam rozbije. Aj keby ste na obežnú dráhu nepridali nič nové, početnosť zrážok kvôli náhodným kolíziám vytvorí viac trosiek, ako stačí prirodzeným spôsobom spadnúť na zemeguľu,“ hovorí Kessler. NASA odhaduje, že našu planétu teraz obieha okolo 500-tisíc kusov odpadu väčších ako pingpongová loptička. Úlomkov s veľkosťou tenisovej loptičky je okolo 22-tisíc. A okrem toho na orbite môže byť viac ako 100 miliónov maličkých fragmentov s priemerom aspoň jeden milimeter.
Ako však môžu pozemné riadiace strediská tento problematický odpad – tvorený už nefunkčnými satelitmi, odhodenými stupňami rakiet a ďalším odpadom vytvoreným človekom – dostať z ich nebezpečnej obežnej dráhy? Podľa Kesslera zmierniť ohrozenie týmto odpadom by bolo možné už technikou a technológiami, ktoré sú dostupné dnes. Podľa štúdie NASA by vesmírne agentúry mohli stabilizovať orbitálne prostredie tým, že by počas najbližších 100 rokov vypúšťali na obežnú dráhu ročne najviac päť družíc a držali sa pritom dohodnutého medzinárodného pravidla 25 rokov. Toto pravidlo stanovuje, že štáty by nemali vypúšťať objekty, ktoré vo vesmíre zostanú dlhšie ako 25 rokov od ukončenia svojej misie.
Vesmírne agentúry by tiež mohli počítať s akousi základnou metódou odstraňovania trosiek, myslí si Kessler. Inžinieri by museli vyvinúť nejakú technológiu na zachytávanie jednotlivých trosiek a ich sťahovanie na takú obežnú dráhu, z ktorej by sa rýchlo dostávali do zemskej atmosféry, kde zhoria.
„Technicky povedané, najjednoduchším spôsobom, ako to dosiahnuť, je to, čo označujem za staromódny spôsob. Navrhnete kozmickú loď, ktorá tam vyletí, chytí to, pripevní k tomu raketu a pošle to tam, kam chcete,“ vysvetľuje Kessler. Agentúra pre výskum pokročilých obranných projektov (DARPA) ministerstva obrany USA pracuje na projekte Phoenix. Ten počíta s využitím starých, ale funkčných zariadení nefunkčných satelitov na vytvorenie vesmírnych systémov, namiesto vypúšťania úplne nových satelitov.
V rámci tohto programu by špeciálna „servisná loď“ využívala lacné miniatúrne satelity, ktoré by dopravovala k starým geostacionárnym satelitom a pripájala ich k nim. Satelity by potom mohli fungovať vďaka anténam vyslúžilých aparátov a účinne vytvárať nové komunikačné systémy bez zbytočného hromadenia ďalšieho vesmírneho odpadu. Na zníženie rizika z orbitálneho odpadu by vedci mohli použiť aj lasery.
Podľa Kesslera sú dva spôsoby, ako využiť lasery na odstránenie kozmického odpadu. Jedným je takzvaná fotónová energia, čo znamená nechať svetelné vlny nech spomaľujú jednotlivé kusy, až kým klesnú do zemskej atmosféry. To však dobre funguje len na malých veciach. Pri väčších objektoch je potrebná veľká energia, ktorá v podstate vytvorí prúd. „Keď to však urobíte, neviete, čo sa môže stať, takže je tam určitá neistota,“ upozorňuje vedec. „Skutočne by ste napríklad nechceli, aby to vybuchlo.“
Lasery, ktoré by mierili na vesmírny odpad, však asi v nejakej blízkej budúcnosti postavené nebudú vzhľadom na bezpečnostné obavy. Kvôli možnosti využitia silného lasera umiestneného vo vesmíre alebo na zemeguli ako zbrane by postavenie takéhoto zariadenia bolo politicky ťažko priechodným. Ďalšia misia, ktorá by sa mala vo vesmíre začať v roku 2015 alebo 2016, bude zameraná na zachytávanie zastaraných satelitov. Ide o projekt Švajčiarskeho vesmírneho strediska, ktorého CleanSpace One by mal byť prvou vesmírnou loďou schopnou zmocniť sa kozmického odpadu na obežnej dráhe, potom s ním vstúpiť do zemskej atmosféry a tam zhorieť.